Holt láska občas bolí (109/365)

Dnes si  tak vykračujeme po vonku, počasíčko ideálne- túto jar zatiaľ asi rekordne teplé. Prešli sme už hodný kus cesty, za sebou máme aj veľmi veselú návštevu ihriska a Nikinkovu milovanú hojdačku.
Zrazu sa ale dieťatko zatne v jasnom geste, že už má toho dosť. Domov nám ale chýba už len kúsoček, a tak je čas vytiahnuť z batôžka kúzelne pôsobiacu motiváciu- tyčinky.
Funguje- ako vždy. Niki pri vidine slanej pochúťky opakovane zozbiera sily na pár krokov. V jednom momente so mnou ale vypiekol a tyčiniek si nabral za plné hrste, veď čo sa bude namáhať vždy len pre jednu... A tak chvíľu stojíme na mieste a čakám kým malému mudrlantovi dôjdu zásoby v hrstiach. Spoza môjho chrbta sa ozve veselé " ahoooooj Nikinko" - bola to kamarátka zo škôlky. V tom sa malému chlapovi nekontrolovane podlomia nohy a padá na kolená, ale ani v tejto polohe ešte zjavne nenašiel stabilitu a tak padá ďalej.
Zbieram dieťatko zo zeme, zľaknutá kontrolujem kvapku krvi na pravom obočí a zároveň zadržiavam smiech. Jeho pád bol totiž skutočne impozantný! Vlastne by som to ani nenazývala pádom. Udialo sa to síce veľmi rýchlo, ale bolo to skôr také jemné opretie sa hlavičkou o zem. V sekunde sa zamýšľam prečo hlavičkou, no hneď mi to došlo. Veď hrste boli ešte stále poloplné tyčiniek! A jedlo sa na zem predsa nehádže.... jedlo je predsa Nikinkova pasia, koníček , absolútna láska!
Utieram Nikinkovi kvapku krvi z obočia; zisťujem, že je to našťastie len malá oškreninka; a musím sa smiať na Nikinkovom láskyplnom zvieraní tyčiniek v rukách. Po pár vzlykoch z nich znovu schuti odhrýza, ten kúsok domov ho ale už nesiem na rukách.

Doma pri dezinfekcii tejto mini ranky len jemne skriví pusu naopak, inak to zvláda hrdinsky...

 .... musí, veď je to jeho prvý ozajstný cestný lišaj :D

Nedočkavý (108/365)

Alebo ranné hľadanie cestičky von z postele 

Plné ruky práce (107/365)

Len tak si ísť (106/365)

Poobzerať sa

 Vybrať si svoj ďalší cieľ

A znovu len tak ísť

.... proste kam chce. Je to úžasné!
My-zdraví,  bez problémov chodiaci, si hádam ani nevieme uvedomiť aké šťastie dokáže priniesť sloboda v mobilite!
Pocit, že kráčame po vlastných nohách. Pocit, že sme to zvládli, že naše nohy to zvládli a proste nás bezpečne nesú.
Je to skutočné šťastie!

(Dnešok sa proste nedal zhrnúť jednou fotkou!)

Pohodový (105/365)

Taký bol celý deň. Tak milo doma strávená sobota plná ničnerobenia.
Proste- bordel v byte, šťastné díte :D

Po schodoch, po schodoch, poznáva poschodia (104/365)

Magické lákadlo sú pre Nikiho schody už dlho. Už viackrát som písala aj tu na blogu ako pri prechádzkach vybočí z našej plánovanej trasy, pretože treba obzrieť schody zbližšia.
Zakaždým ku schodišťu prišiel, pred prvým schodíkom zastal a rozmýšľal, odhodlával sa , či váhal...? Až dodnes! Dnes pred prvom schodíkom nezastal ako tradične, ale naň suverénne vykročil a na vykročenú nohu následne aj preniesol váhu. Nemusím zdôrazňovať, že samozrejme hneď padal, keďže sa nachádzal uprostred schodišťa a ničoho sa nedržal. V tej chvíli zjavne pozabudol, že v rúčke nestíska môj prst ako inokedy.
V rovnakej chvíli si uvedomil, že padá nekontrolovane dozadu ako doska, nasvedčoval tomu jeho maximálne vydesený výraz tváre. V celom tom rýchlom slede udalostí som ho stihla zachytiť (foťák otrieskaný o zem to prežil tiež bez následkov, aspoň zatiaľ sa zdá). A v zápätí mi došlo, že je čas začať Nikinka učiť chodiť po schodoch menej kaskadérskym spôsobom, aby to zvládol aj sám, vtedy keď nie je na blízku moja ruka; ale tak, aby to zvládal bezpečne.
A tak sme vzápätí  začali s výukou.
Mám šťastie, že schody má Niki naozaj rád a tak mal na mňa tentokrát výnimočne trpezlivosť. Dovolil mi prekladať mu rúčky po priečkach zábradlia, a nôžkami svoju prácu zvládal celkom sám. Občas síce nožičky predbiehali moje vysvetľovanie, ale aj tak ostával Niki kľudný a trpezlivý.  Dokonca sa ma nesnažil uhryznúť ako inokedy, keď mu kibicujem do jeho činnosti.
Aj keď neverím, žeby bolo Nikinkove pochopenie také rýchle, že by po pár dňoch tréningu suverénne kráčal po schodoch sám (držať sa rúčkami je z jeho pohľadu asi nepochopiteľne zbytočné), myslím, že jeho láska ku schodom ho k tomu pochopeniu predsa len po čase dovedie :)

Tyčinkový maratón

Mám z neho naozaj radosť!

Odmena (103/365)

Tá musí byť!

Domáci lunapark (102/365)

... alebo povoziť sa dá aj na rozťahovacom gauči , zadarmo a je to veľká zábava :D

Šatkový fešák (101/365)

Po prečítaní článku od Lucky som sa nechala inšpirovať a obrátila som sa s prosbou o pomoc na jednu šikovnú maminku.
Dnes nám prišli šatky domov. Sú jednoduchšie- podšité len flísom. No Nikinkovi to ako absorbčná vrstva na jeho občas utekajúce slinky stačí. Navyše ešte v tomto jarnom počasí poslúžia aj proti chladu. A sú naozaj pekné :)

Vítame ťa milá jar (100/365)

 Dnes sme ti vyšli s úsmevom na tvári naproti :)

"Jar už prišla k nám!“

radujú sa dietky.

Slniečko už teplé je,

 kvitnú pestré kvietky.

Ťažko na cvičisku, ľahko na bojisku

A tak sme sa v duchu tohto hesla, na niekoľkýkrát opakovanú radu, odhodlali konečne kúpiť Nikimu závažia na nôžky.
Teda poviem vám, nie je to žiadna malina.
Ale ako je vidieť, Niki je riadny bojovník a už na prvýkrát chôdzu s nimi zvláda na jednotku. Prvý deň som mu ich nechala len 10 minút. Postupne budeme po minútke pridávať. Vraj by bolo ideálne keby s nimi potrénoval aj hodinku denne. (nemusí to byť naraz)
Už len dúfať, že to prinesie presne očakávaný efekt....

Kaderníčka? (99/365)

... pošlite mi prosím nejakú domov :(  Môj dva roky voľne rastúci bujný porast ju potrebuje

Len tak si zdriemnuť (98/365)

To je Nikinkov dobrý a obľúbený zvyk. Kedykoľvek, kdekoľvek, za akýchkoľvek okolností :) Proste vtedy, keď to príde. Občas si v rýchlosti nájde pohodlnejšie miesto - ako gauč v tomto prípade, väčšinou sa ale zloží tam, kde práve je. Položí si hlavičku, schúli sa do klbka a zavrie očká.  A spí. Niekedy minútu, niekedy 5 minút alebo aj 10. Človek neznalý by sa zrejme nechal zmiasť a dieťa by uložil do postele na regulérny spánok. To by bol teda veľmi prekvapený, keby sa mu o tých pár minút naskytol pohľad na dieťa absolútne živé, v nálade a vyskakujúce z postele prípadne aj z kože :D Tak to totiž tradične býva. Po tom čo si Nikinko zdriemne svojho pol sníčka; možno naberie novú energiu , prípadne novú chuť bojovať s maminkou a jej nepochopením,s jej otravnými zvykmi a neustálymi požiadavkami ; zas  s úsmevom na tvári otvorí očká, posadí sa a následne väčšinou pokračuje presne tam kde prestal :)
Keď vidím ako to u neho funguje, mám túžbu to praktizovať podobne. Len tie následky po otvorení očí ma strašia a držia vrámci hraníc krutej reality!

IKT technológie (97/365)

... to bude zrejme Nikinkov koníček.

K počítaču ho to ťahá čím ďalej , tým viac. Často mu pritom nestačí len tak "naprázdno" ťukať prípadne klikať. Veľmi rád si poprezerá na webe nejaké videá, fotky, prípadne si s niekým  popíše na skype. Tí čo ho poznajú už vedia akou odpoveďou ho potešia- pestré smajlíky v ňom vyvolajú vlnu eufórie a chuti písať ďalej :)
A ja len rozmýšľam, či sa niekedy naučí aj postaviť na seba dve kocky alebo sa takými nezaujímavými vecami radšej prestať zaoberať a využiť radšej potenciál v jeho novej záľube...

Nikolas I. Veľký ! (96/365)

Holt nejako vyrástol ... :D
Len kedy to stihol ???

Previnilec pristihnutý (95/365)

Občas mi Niki dá nahliadnuť do svojej začarovanej hlavičky. Mám radosť, keď mi poodhalí aspoň kúsok z toho tajomna, čo sa tam skrýva.
Dnes mi ukázal, že moje zákazy si pamätá dobre. Možno nie podľa slov, ale podľa sto až  päťtisíckrát opakovaných činností určite. Už dlho má v obľube vyliezť na gauč a dočahovať odtiaľ zaujímavé predmety, ktoré sú položené na klavíri. Keďže tá potvorka malá už nie je až taká malá a dočiahne skoro všade, vykladám na klavír väčšinou "zakázané ovocie" , pretože je to ešte stále dostatočne vysoko. Nebyť však toho gauča všakže :D
Keď sa tam dnes večer vyšplhal, ja som bola práve zaujatá triedením nejakých papierov. Jedným očkom som samozrejme stále dozerala na malého horolezca. A ten zatiaľ nenápadne siahal jednou rúčkou na klavír a rovnako nenápadne kontroloval, či sa naňho pozerám. V momente keď sa nám stretli pohľady vystrúhal ten najprevinilejší ksichtík :) S miernym strachom v očiach evidentne očakával následok, a ja som sa v tej chvíli nezmohla na nič iné ako úsmev.
Malého výškového degustátora zakázaného ovocia som chvíľku nechala pohrať sa s jeho úlovkom, a potom si za svoj lotrovský výkon zaslúžil silné objatie, anjelik môj! :)

Keď v nás jar budí silu a fantáziu (94/365)

Hodinka a pol tvrdej driny- chôdze bez prestávky, bez nadnášania , bez  zľutovania :D ; tak to unaví.
Domov nám chýbal už len kúsok, ale zrazu prišiel ten moment, keď nožičky už naozaj nestíhali za snahou, a začali sa nebezpečne zauzľovať navzájom.  Lavička síce nadohľad, ale  priblížiť sa k  nám nechcela, aj napriek tomu, že sme ju volali naozaj pekne.

Ale stačí mať pri sebe maminku, ktorá na svojej silnej ľavačke nesie takmer päť kilovú krabicu,  a oddych je zaručený.
Z tvár okoloidúcich sa dalo čítať kadečo: od obyčajných úsmevov až po "to je šialená matka" :D Som však presvedčená, že v skutočnosti všetci Nikinkovi len závideli. :)
Po 10 minútovom krabicovom relaxe  plného úsmevov , zvládol Niki cestu domov až po posledný schodík bez váhania.
Dnes sme určite prekonali náš rekord v súvislej chôdzi čo sa vzdialenosti aj času týka.

Je úžasný a som naňho neskutočne pyšná!!!

Keď únavá zaútočí (93/365)

Ešte skôr ako sa človiečik dostane do postele :D

Nakoniec to ale človiečik samozrejme s menšou pomocou zvládol :)

Cyklo Nikinko (92/365)

Dnes sme absolvovali našu prvú tohtoročnú cyklotúru. Dopadla nad očakávania :)  Rovnako ako celý tento úžasný deň!

K dinosaurom na druhý pokus (91/365)

... a pekne po svojich :)

Viem, že Niki má toto miesto rád, je tam veľa priestoru, veľa lákavých vecí, veľa možností, no s tými dinosaurami som tomu veľa nádeje nedávala :D
Napriek tomu ma Niki prekvapil tým, že si ich všetky dôkladne poobzeral, niektoré aj pochytal.

A naopak vôbec ma neprekvapila Nikinkova bezhraničná chuť, vôľa a snaha, ktoré dnes priniesli veľa -veľa krásnych krôčikov

Problém (90/365)

Dnes mám proste problém- vybrať jednu fotku :D

Tak plný deň toho prinesie dosť veľa.
No najviac ma asi potešilo ako si Niki dnes vonku vykračoval celkom spokojne sám a ani tomu nevenoval pozornosť. Dokonca nemal čas sa pozerať ani na smer svojej trasy. Len čo sme vyšli von z vchodu sme totiž stretli susedu, ktorá ho do neba vychválila aký je už veľký, krásny, šikovný, no skrátka takmer dokonalý :D a  podstrčila mu malý sáčok s gumovými cukríčkami.
Aj keď z cukríkov neochutnal (môže za to ranná nádielka v plienke nepeknej a nezdravej konzistencie) samotný farebný a šušťajúci sáčok ho zaujal natoľko, že si hádam ani nevšimol, že počas tejto zábavky prešiel dobrých pár desiatok metrov :)

Blažení (89/365)

Ráno otvorím okno a zacítim vôňu jari. Krása. Naša nálada sa zlepšuje, energia priteká  a my si z nej s radosťou  chlipneme obaja.
Dobrými nápadmi ako využiť deň sa to potom len tak hmýri.
Vyhráva však túžba vidieť naše krásne kamarátky. A tak zbalíme pár nevyhnutností, sadneme do auta a už frčíme.
Deň plynie v družných debatách a jednoduchých zábavkách.

A mňa postupne oblieva radosť.
Radosť z toho, že je Niki úplne spokojný a kľudný, bez záchvatov a navyše sa znovu veselo púšťa chodiť. Impozantné priestory, ktoré v porovnaní s našim prepchatým bytom ponúkajú Nikinkovi výbeh ako v telocvični, v ňom evidentne vyvolali pocit slobody;  a minimum prekážok aj väčší pocit bezpečia.
Ospravedlňujem sa Katuške za také dehonestujúce pomenovanie pre ich krásny príbytok, ktorý okrem vkusného a teplého štýlu poteší aj úžasnou atmosférou.
Radosť z toho, že sme znovu  aspoň chvíľu spolu a môžme si niečo odovzdať (teda smelo dúfam, že niečo odovzdávam aj ja)

A zrazu je večer, ležíme s Nikinkom vedľa seba v posteli, rozprávku sme už dočítali a v jednom momente sa na seba pozrieme a sme obaja šťastím blažení :)

Keď sa aj deň usmieva (88/365)

... jar pomaly víťazí svoj boj so zimou, Nikinko je úplne spokojný a šťastný , tak to je ten pocit, ktorý si chcem zapamätať navždy

K MDŽ? (87/365)

Vrstva čohosi, ktorá zdobí naše auto už pár týždňov vo mne opakovane vyvolá ľútosť. Nemôžem povedať, že výčitky, lebo o tých nemôže byť ani reč popri udalostiach, ktoré v poslednej dobe znovu prežívame. Je to vyslovene ľútosť voči autu a jeho laku.
Včera mal byť ten deň D - deň slávnostného "konečneumytia" . Povedala som si proste, že už MUSÍM , a ak to aj nestihnem cez deň, tak sa do toho pustím aj večer, hoci už aj po tme. Len aby som tomu chudáčikovi, ktorého pôvodnú sýto červenú farbu už ledva badať odľahčila od tých kilogramov špiny.

Niekto to chcel ale inak a tak sa u mňa včera ráno naplno prejavila nejaká črevná hnusoba. Odšťavila ma tuším do poslednej kvapky a spôsobila telesnú slabosť posledného stupňa.
Nevládne ležiacu ma dojímala Nikinkova empatia - ležiac vedľa mňa, objímajúc ma a usmievajúc sa na mňa tým absolútne najkrajším úsmevom  mi pomáhal viac ako by to v tej chvíli dokázal ktokoľvek iný! Ešte aj sucháre mu so mnou zachutili a nezabudol ich okomentovať jediným obsahom jeho slovníka-hammňam :D

Dnes ráno som po dlllllhej noci s Nikinkom (spánok tuším naozaj lieči, častejšie zaľahnem o 19. večer ) vstala ako rybička.
A keď si následne prečítam do vrstvy špiny na našom aute zanechaný odkaz

... tak sa na tomto svete žije hneď ľahšie :) :) :)

Ďakujem jeho pisateľovi, nech už to bol ktokoľvek, nech  odkaz bol smerovaný komukoľvek, a ten pisateľ to myslel akokoľvek.... netuší ako veľmi mi dnes týmto milým prekvapením pomohol!
Vivat špina. Ak mi aj zajtra bude ešte lepšie a nastane potencionálna príležitosť na umytie, asi ju nevyužijem :D Ešte sa trochu poteším .... :)

Cmuk (85/365)

na dobrú noc

Ako to (ne)robiť (84/365)

Niki je krásny chlapček. Na prvý pohľad tuctové dieťa, ktoré sa svojimi výzorom nijako zvlášť nevymyká. Tým chcem povedať, že na ňom zreteľne nevidno žiadny hendikep.
Na pohľad druhý je už často "veľký chlapec , a fuj aký škaredý s dudlom", má sa hanbiť, lebo sa nechá nosiť maminkou, prípadne je "zlý, lebo plače"- keď pri záchvate vydáva nie celkom charakterizovateľné zvuky podobné mrnkaniu. To samozrejme pre cudzích ľudí, ktorí nás/ ho nepoznajú, ktorých denne stretávame v lekárni, obchodoch, na ulici.
Trvalo mi istú chvíľu, kým som sa naučila na podobné umravňujúce hlášky na adresu môjho syna reagovať. Dnes ich beriem ako súčasť nášho pestrého života, a aj keď ma niektoré originálne a vyberané vedia občas vytočiť, môžem povedať, že väčšinou ostane zahanbená druhá strana. Dala som si totiž za cieľ ukázať môjmu dieťaťu svet, ale aj ukázať moje dieťa svetu. Veď ak sa vďaka tomu naučí väčšej tolerancii aspoň jeden človek, má to zmysel.
Čo ale nezvládam a mám tiež pocit, že nie je v mojich silách zmeniť, je ignorácia. Tá ma veľmi bolí. Myslím, že toto správanie alebo skôr nesprávanie voči Nikinkovi zaujmú často skôr tí vnímavejší ľudia, ktorí si hneď všimnú, že je Niki iné dieťatko, ktorého hlavným problémom nie je rozmaznanosť či nevychovanosť. Zrejme nevedia ako k nemu pristupovať, a tak si proste vyberú tú najjednoduchšiu cestu- ignoráciu.
Ako veľmi ale bolí, keď si tento spôsob zvolia členovia rodiny (nemyslím tú najbližšiu) Aké pocity mnou lomcujú na rodinnej seanse, kde sa týchto "ignorantov" zbehne hŕstka, sa ani nedá vyjadriť slovami.
Nie netvrdím a ani nechcem, aby sa točil svet okolo môjho dieťaťa. Ale myslím , že je jednoduché a úplne prirodzené prihovoriť sa malému dieťaťu.
Stačilo by to skúsiť raz- dva razy a rýchlo by si všimli aj to, že napriek tomu, že je iný, je to stále len dieťa.
Dieťa, ktoré má rado spoločnosť, usmievavých ľudí. Dieťa, ktoré sa teší zo života často krajšie a úprimnejšie ako tie zdravé, tie bez chyby. Dieťa, ktoré na akciu vie poskytnúť reakciu; aj keď nie presne takú, akú by človek vzhľadom na jeho vek očakával. Dieťa, ktoré aj na otázku "ako sa máš?" dokáže odpovedať, len ho treba počúvať nie len ušami. Dieťa, ktoré dokáže dať neuveriteľne veľa, len ho treba prestať vnímať hlavou, a skúsiť to radšej srdcom.

O čo krajšie a vzácnejšie je potom zistenie, že niekto to dokáže. Aj napriek tomu, že nemal zatiaľ veľa príležitostí na spoznávanie. Niekto, kto pochopil, že opýtať sa nebolí, a odpovede príjma, bez zbytočného vysvetľovania.
Ten, čo jednoducho porozumie

Ďakujeme Ľubko

Čo je na obrázku? (83/365)

Toto nie je blázon, akoby to mnohí expresívne zmýšľajúci nazvali.Ani dedko s hokejkou nie je správne pomenovanie, ktoré by dostatočne vystihlo človeka na fotke.

To je láska. Čistá láska starého otca k svojmu špeciálnemu vnúčikovi.
To je obeta, ktorá nepozná hraníc ani ostychu.
To je sila, ktorá pritiahla moju pozornosť.

A tak som len mlčky, s úsmevom na tvári hodnú chvíľu sledovala ich energickú hru. Myseľ absolútne čistá, a zrazu pocit, že tú radosť prežívam s nimi ...

Doma (82/365)

Aké je len krásne byť doma :)
Po tom, čo som si konečne sadla som neúprosne precitla a začala vnímať bolesť snáď každého centimetra tela.

Výsledok MRI bol dobrý. Dobrý v zmysle nezmenený od toho posledného robeného v roku 2008.
Veď vyzerá krásne no nie?

Koniec- koncov:
Lekársky výskum dosiahol taký pokrok, že už niet na svete zdraveého človeka.

Čo tam po tom, že sa môjmu dieťaťu vyskytuje v papieroch 15 diagnóz. To ešte neviem koľko by ich narátali mne, keby som navštevovala ambulancie o takej frekvencii ako on, nielen ako sprievod.

Anjeli tu na Zemi (81/365)

Vyzerajú napríklad takto...

...a  ako som dnes zistila, aj oveľa nenápadnejšie :)
Dnes mi Pán Boh poslal ďalšieho, aby mi pripomenul, že je tu a nezabudol na mňa. Ten anjel mi naplnil chladničku, ale spravil aj oveľa viac. Vstrekol do mňa dávku energie, dobrej nádeje a viery. Navyše mi tuším otvoril oči, vnímanie a myseľ a donútil ma prestať s ľútosťou a začať rozmýšľať- svoje hlboké úvahy a myšlienky budem prezentovať neskôr, ale teraz - ĎAKUJEM ANJEL KATKA!

Anestéza (80/365)

Moje spomínané nočné čakanie našťastie netrvalo dlho. Bolo také zvláštne. Fyzicky ma ubíjalo, pretože poloha ktorá mi ostávala ako jediná možná na výber  (popri Nikinkovom telíčku spokojne sa rozvaľujúcom na posteli ) mi spôsobovala bolesť snáď úplne všetkého. Ale neopísateľne ma ukľudňoval Nikinkov hlboký dych, a jeho rúčka, aj počas spánku takmer neustále kontrolujúca moju prítomnosť, mi pripomínala moju úlohu na tomto svete.
A prišla piata hodina ranná a my sme mali budíček kvôli liekom. Nebolo jednoduché zabezpečiť , aby ich prehltol bezpečne všetky a použiť pritom minimálne množstvo tekutiny- ideálne jednu polievkovú lyžicu ako mi bolo vysvetlené.
Po prekvapivo úspešnom splnení tejto neľahkej úlohy ma oblialo teplo a veľmi zvláštny pocit. Všimla som si, že Nikinko ešte predchvíľou sa na mňa hnevajúci kvôli liekom, sa na mňa zrazu usmieva. Vzala som si ho do náruče a zrazu to prišlo, celkom samé - spánok.
Ďalší budíček sa konal o siedmej. Vstala som zázračne oddýchnutá a naplnená energiou akoby môj spánok trval aspoň  10 hodín.
Následne sa konali nejaké tie každodenné odbery. Nikinkove rúčky už vyzerajú ako sito :(  No on znovu, ako by sa ani nechumelilo , nejako odignoroval tých 7 skúmaviek striedajúcich sa pod ihlou trčiacou z jeho ruky, a sústredil svoju pozornosť a energiu na snahu dostať sa ku klávesnici od počítača, ktorú mal nadohľad a nesmierne ho lákala. Niekoľko minút obdivných pochvál na adresu môjho hrdinského syna, ktorý znovu nevyronil ani slzičku prešlo rýchlo. A mohli sme sa nachystať na anestézu. Niki vyfasoval ešte alergickú prípravu- nejaké tie silné antihistaminiká , ktorá mali uňho potlačiť prípadné reakcie na kontrastné látky, ktoré sú nevyhnutné pri vyšetrení MRI. Už po nich ostal mierne oťapený, aj keď veselý a čulý zároveň. Celé to vyvolávalo dojem, že si čuchol niečoho čo nemal :D
Presun na pracovisko MRI bol veľmi rýchly a nejaký chaotický ; následné privítanie, uspanie malého , vysvetľovanie a vyháňanie mňa na chodbu som vnímala akosi polovičate. Pamätám si ale jasne vetu "zájdite si zatiaľ na kávu alebo do bufetu alebo tak..."  Pomyslela som si v tej chvíli svoje, zosunula sa do pohodlného kresla a mysľou som bola ktoviekde. Pamätám si z toho trištvrtehodinového čakania akurát strašný hluk a strašnú zimu.
Presun späť bol podobne rýchly a až na izbe som sa vrátila do reality. Pocit vďaky a úľavy mi zrazu paradoxne spustil potoky sĺz. Pri pohľade na Nikinka veľmi pomaly sa preberajúceho z anestézy, mnou lomcovali pocity, ktoré ani teraz neviem pomenovať

Zrazu som vedela, že bude dobre... že veci sa dejú presne tak , ako sa majú diať.

Úsmev (79/365)

A pohodička.... tak nejako Nikinko zvládol včerajší deň. Kde sa v ňom berie toľká sila?
Ja som na tom bola už horšie. A keď som si večer samoliečila dušičku vypísaním sa na blog "dorazil" ma signál, ktorý mi práve v zásadnej chvíli vypadol a celý môj vypísaný srdca bôľ zmizol v nedohľadne. Nemala som už viac síl vôbec na nič... nemala som silu ani na spánok, a tak sa začalo moje nespavé čakanie na ráno...