Bicyklový (171/365)

Uprednostnený (170/365)

 Čakanie u lekárov zvládame zatiaľ len veľmi ťažko. Aj počas tých chvíľok kedy je pomerne kľudný ,zvykne sa dovnútra ambulancie doslova dobíjať . Visí na dverách, búcha na ne, kope do nich... nerobí to vôbec agresívne. Skôr sa ich len snaží otvoriť a nechápe prečo sa to nedá- guľa na dverách je preňho ešte stále novinka, ktorá ho zakaždým nanovo zaskočí.

Vie byť skutočne neodbitný , a ak sa ho snažím odlákať alebo odtiahnuť od jeho cieľa, potešuje mňa aj spolučakajúcich svojim nesúhlasným, až zúrivým rykom.

Nečudo potom, že je už tradične v poradí uprednostnený. Na jeho prejavy som už príliš zvyknutá na to, aby ma to dokázalo rozhodiť, ešte stále som si ale nezvykla na pohľady ľudí nazerajúcich cez okuliare
značky Ideál. Na karhajúce pohľady starších generácií, zvlášť žien- odsudzujúcich každý ( v prudko konzervatívnom ponímaní) neslušný počin môjho syna.

Nechcem si na to zvykať, túžim po tom, aby sa pohľad ľudí zmenil.

Prežiť tú radosť! (169/365)

Naplno, bez zábran a ostychu. Bez myšlienok, kto ma pri tom vidí a pred kým "si urobím hanbu". Vymazať svet okolo seba a len sa tešiť. So zatvorenými očami a naplno otvorenými ústami, sprevádzané úžasným výskotom, prerývaným smiechom... akokoľvek, no  hlavne úprimne.
To mu ide skvele.
Aj mňa to naučil.

A tak - ak občas uvidíte dvoch ľudí, ktorí robia občas až nedefinovateľné veci a sú pritom hrozne hluční, nemusí to nutne znamenať, že sú nepríčetní blázni... možno sme to len my dvaja :D A práve prežívame svoju radosť, hoci len z hojdačky...

So sviečkou pod nosom (167/365)

Ale hlavne, že konečne znovu s úsmevom

 Po tom, čo Nikinko chorobu odovzdal aj maminke, sme už obaja takmer fit (aj preto tá pauza na blogu). Škoda len, že v čase keď by sme sa už aj my mohli tešiť z počasia , sa ono rozhodlo pre zmenu a najbližšie dni nám prinesie ochladenie a dážď :( 
Pokúsime sa to teda tých pár dní ešte vydržať... čo iné nám aj ostáva všakže!

Až do kolien! (163/365)

Dnešná náplň práce bola jasná. A vykonaná na 110 %. Do úmoru :D

Tak sladučko (162/365)

Spokojne a kľudne.
A aktuálne tak trošku hanblivo :D

Aj toto je znamenie, že je už Nikinkovi oveľa lepšie. Horúčka sa od včerajšej noci neopakovala. Antibiotiká zjavne zabrali, aj chuť do jedla sa pomaly blíži k Nikuškovmu štandardu.
Prekvapilo ma, ako rekordne rýchlo po zmáhajúcej horúčke sa Nikimu vrátila sila a energia. Netajím sa tým, že som z toho šťastná-prešťastná.   Ostáva mi dúfať, že odteraz máme na dlho pokoj od akýchkoľvek chorôb.

Traja statoční (161/365)

Samozrejme viem, že ich bolo sedem. Ale moji sú len traja.

Spolu v posteli (160/365)

Sme strávili celý deň. Chorobou unavený Niki si to aj napriek nechutenstvu a iným prejavom choroby svojim spôsobom užíval. Čítali sme knižky, veľa knižiek, pozerali rozprávky, spinkali alebo sa len tak túlili... a bolo nám fajn.

Spam alebo nevyžiadaný darček na narodeniny (159/365)

Aj napriek tomu, že oslava sa u nás konala už v nedeľu , Niki má narodeniny 19. Chcela som mu preto tento deň spraviť pekným. Mali sme robiť to, čo robí rád; ísť tam, kde sa mu páči; papať to, čo mu chutí; a všetko s ohľadom na jeho momentálnu náladu a chuť. Jednoducho úplne všetko prispôsobiť jemu. Aj keď... snažím sa to tak robíť v podstate celý rok, ale ono to proste nejde, lebo "dokonalý" svet  nás často absolútne valcuje, a rôzne povinnosti a okolnosti mi hatia snahu.
Tento deň sa mal ale podariť. Tak moc som si to priala- kvôli Nikinkovi.
Už noc ale napovedala, že to zas nevyjde. Horúčka "obsmŕdajúca" celú noc, nás hneď ráno vyhnala po vysvetlenie k doktorke. Silná angína. Nikinka zas úplne premohla :( Najviac ma na tom desia  záchvaty pri horúčke, vždy po pár hodinách sa vracajúcej. Večerné Nikiho vracanie tiež nepridalo na nálade.
Tak už len veriť, že lieky rýchlu zaberú a Nikinkova vôľa napomôže rýchlemu vyzdraveniu.

Odvaha mu nechýba (158/365)

A nové výzvy prijíma bez dlhého váhania. Teda rozhodne to moje umývanie riadov netrvalo viac ako 4 minúty!

Tá chvíľka mu stačila na to, aby prekonal pár prekážok v podobe zavretých dverí, obišiel bez záujmu aj okolo obľúbeného kľúča skrine v chodbe, a všetko to zvládol tak netradične potichu, že som nemala ani najmenšie podozrenie, že by sa dieťa čo len pohlo spoza zavretých dverí na izbe.
A tak si tam spokojne stál a preberal medzi štipčekami na prádlo :)

Trpezlivá (157/365)

Láska je trpezlivá. Lucka je trpezlivá. Lucka naozaj ľúbi. Kto dáva, tomu sa dostane. V tomto prípade niekoľkonásobne, pretože Nikinkov stisk a bozk dávajú človeku z celého dňa najviac!  A jeho dôvera je nekonečná.

5 ročný (155/365)

V nedeľu sme skromne  a súkromne oslávili. Len naši najbližší, ja, anjelik Nikinko, naši strážni anjelici, a naše prosby k nim, dobrá nálada, túžba, nádej, viera...aj tie mi pomohli zvládnuť oslavu výnimočne bez sĺz. Cítila som len telo aj dušu oblievajúcu lásku, uvedomovala si nutnú pokoru, a dúfala som, že....

Môj anjelik má 5 rokov.

Ako sme šampón kupovali (153/365)

Teda presnejšie- po tom ako sme narýchlo do košíka šupli voňavý detský šampón, sme sa ešte chvíľu bezcieľne prechádzali pomedzi regále. Nikiho však zrazu niečo tuším priam nakoplo, pretože až povyskočil s hlasným zvýsknutím a doslova sa rozbehol. Prvýkrát som ho videla tak rýchlo kráčať. Bol to taký polobeh, či skôr smiešna skackavá chôdza, ten pohľad bol rozveseľujúci :)
Ešte vtipnejšie to celé vyznelo pri zistení, čo sa mu tak mimoriadne zapáčilo.

Zbadal to zo vzdialenosti asi piatich metrov, vo výške členkov a nijako zvlášť to nevynikalo na preplnenom regáli. Bol to Wellness Fuss lotion :D Chcel mi tým hádam niečo povedať? Dopriať aspoň takýto wellness mojim nohám ako záplatu?
Nuž ostávalo mi len vysvetliť synovi, že keď raz budem veľká (vzhľadom na moju váhu a genetickú predispozíciu som zmierená s faktom, že umriem malá )  , rada si doprajem wellness, ale taký ozajstný, poriadny!
Aj keď sa mu to moc nepozdávalo a tubu s krémom ďalej láskyplne stískal v hrsti :)

Ale možno ten ozajstný wellness naozaj raz príde, možno nemusím byť ani veľká, možno len trpezlivá  ...

Pieskomil (152/365)

Neuveriteľné sa stalo skutočným :D Niki si obľúbil hru v piesku. Po troch letných sezónach mojej márnej snahy naučiť ho hrať sa  v piesku, to zrazu prišlo samé. Síce to nie je také, ako som si predstavovala - čiže pestrofarebné formičky, lopatky, kýbličky a pod. si vôbec nevšíma. Zato však piesok riadne prekyprí svojimi rúčkami, ktoré doň občas zabára až po lakte; a pretriedi od "neporiadku" v podobe drevených paličiek a kamienkov :) Snáď mu to vydrží. Mám obavy, že pri väčšom počte kamarátov by nebol taký spokojný; a preto budem dúfať, že staviteľov pieskových hradov nebude až tak veľa.

Môcť sa oprieť (151/365)

Je také dôležité, uvoľňujúce, myseľ odľahčujúce. Môcť sa opriet ; a nielen položiť hlavu.  Zažiť ten pocit, že ten druhý tu je,a je tu v tejto chvíli pre mňa. Že na jeho rameno môžem aspoň na moment zložiť svoje starosti, krivdy a boliestky.
Cítiť len pochopenie, empatiu, lásku.... cítiť úľavu.
Aj ja túžim...

Optimizmus (150/365)

Optimizmus, ktorý má nohy, ruky, krásne očká a nádherný úsmev :)

Uhádneš? (149/365)

Dnešná fotka do projektu je zároveň fotohádankou :)

Maminke (148/365)

Malý macko ráno vstal,
prekvapenie do rúk vzal.
Neumytý, strapatý,
ťahá mamku za šaty.

...Toto srdce je len tvoje,
pekné je, no papierové.
Ešte jedno srdce mám,
v brušku ho však schovávam.

Ja som tvoj a ty si moja,
naše srdcia vždy sa spoja.
Ty si moja, ja som tvoj,
celý život pri mne stoj.

Život matky nie je ľahký, nepozná voľné dni a štátne sviatky. Keď únavou večer líha, myšlienky sa hrnú inam. Aby deti sladko spali a šťastné sa prebúdzali.

Aj keď to neboli Nikinkove ústa, ktoré mi dnes povedali básničku; aj keď to neboli Nikinkove rúčky, ktoré pre mňa vyrobili tento krásny kvietok; aj tak som si tú chvíľu užila a veľmi za ňu vďačím. Pretože viem, že keby to Nikinko dokázal sám, veľmi rád by moju dušičku tešil básničkami aj každý deň.
Ľúbim ho a viem, že on ľúbi mňa. A preto som mu dnes tú básničku , vyslovenú ústami starkej, uverila :)

Míľa pre mamu (147/365)

Toto podujatie sa dnes konalo aj v našom meste. Niki ho tento rok prvýkrát neabsolvoval na kočíku, aby len tak nečinne nesedel; rozhodli sme sa proste rozhýbať kosti a posilniť svaly. Keďže peši by nám taký "okruh" trval pridlho, zvolili sme bicykel.
Niki túto míľu so symbolickým významom zvládol. Vyštartovali sme síce medzi prvými a dorazili do cieľa takmer poslední, ale radosť z pekného dňa nám to nevzalo.
Následne si Niki pozrel predstavenie Maškrtníček (reláciu, ktorú každú nedeľu pozerá v TV)
Naozaj ma prekvapil jeho úsmev na tvári, a pozornosť, ktorú venoval Nany a Krištofovi. Myslím, že ich takto naživo spoznal.

A potom sa mi vybil foťák :( Takže možnosť odfotiť ho s "maškrtnými postavičkami z telky" mi tak trochu ušla, nakoniec ale Nikinka cvakla milá pani suseda (ktorej som ešte nechtiac skazila jeden záber :( ) Takže Niki predsa len bude mať pamiatku na toto milé stretnutie.

Po skončení predstavenia mal Niki ešte dosť sily a hlavne chuti poprechádzať sa. Prekvapovalo ma, že ho nevyrušovalo toľko ľudí okolo, no zjavne si všímal, len to čo mu vyhovovalo  a množstvo ľudí hádam ignoroval. Vďaka tomu bol úplne spokojný, a peši nakoniec nachodil ešte pár míľ navyše :)
Domov sme po únavnej ceste domov predsa len došli. Na Nikiho okamžite doľahla únava, tak sme vypustili aj večerné cvičenie, dostal zaslúženú odmenu a konečne si užil oddych.

Neverila by som, že to dopadne tak super. Prajem si viac takých krásnych dní :)

Pusinka od Nikinka (146/365)

:)

Až na dno síl! (145/365)

Len málokto každodenne siaha na dno svojich síl!
Práve preto si zaslúži oddych viac ako ktokoľvek iný....

" Chýbaš mi" (144/365)

" A chcem byť s tebou"

Vraví Nikinko Lucke, od ktorej som sa ho snažila izolovať kvôli jej horúčke. Vysvetľovať by nemalo význam... tak som sa Nikinka opakovane snažila zaujať- bezúspešne. Nakoniec sa aspoň chvíľku spolu zabavili vymieňaním si super sterilných pusiniek :D

Komunikujeme (143/365)

Istú dobu sme skúšali komunikáciu  pomocou piktogramov. Niki si síce obrázky so záujmom prezeral, ale mala som pocit, že si piktogramy nedokáže spojiť s reálnym obrazom.
Medzičasom som si všimla jeho záľubu v prezeraní si fotiek, na ktorých sám dominuje. Tak som z nich niekoľko, zachytávajúcich naše denné činnosti povyberala, vložila do osobitného albumu a album som nechala Nikimu na dosah.
Snažila som sa nič mu nevnucovať. Vždy keď si album sám zobral, som sa k nemu pridala, prezrali sme si spolu fotky a ja som mu rozprávala, čo na ktorej robí. Všimla som si, že fotkám naozaj rozumie. Reagoval na ne totiž priamoúmerne obľúbenosti prípadne neobľúbenosti danej činnosti.
Po čase som sa teda rozhodla fotky zalaminovať, aby ich Niki mohol brať do rúk po jednom a sám, a pritom ich nezničil. Doplnila som pár ďalších fotiek činností, ktoré sa u nás opakujú každodenne, priam rutinne a začali sme ich používať pred aj pri danej činnosti. Pred preto, aby Niki aspoň chvíľku dopredu vedel, čo sa ide diať. A priamo pri činnosti preto, aby sa mu lepšie zafixoval obrázok a spojil si ho v hlavičke s činnosťou.
Odkedy praktizujeme náš fotkový systém je Niki oveľa kľudnejší. Možno práve vďaka tomu, že mu vždy dopredu ukážem čo ideme robiť. Zatiaľ sa mi nesnaží sám pomocou fotiek niečo "povedať" . Možno sa k  tomu niekedy dopracujeme, možno nie.
Za obrovský úspech považujem už to, čo sme dosiahli.
Rastiem hrdosťou pri pohľade na Nikinka nebojácne kráčajúceho do kúpelne stískajúc v rúčke fotku, na ktorej si umýva zuby (mimoriadne neobľúbená činnosť). Fotku si položíme na umývadlo  tak, aby ju stále videl. A on, hoci s veľkou nevôľou  si nechá zúbky umyť, oči pritom neodlepí z fotky, a len čo mu utriem tváričku, fotku si znovu chytí do rúčky a hrdo a s úľavou vykročí z kúpelne von. Chcela by som v tej chvíli nazrieť do jeho hlavičky, aj keď..... asi približne viem, čo sa mu tam vtedy melie :)

A ktoré chvíle má Niki z celého dňa najradšej?

Rehabilitačná lopta - physio roll

Piškóta, konské sedlo... neviem ako to ešte ľudia nazývajú.
Dúfame, že nám pomôže v zlepšovaní rovnovážnych reakcií. Jej nespornou výhodou je aj to, že poskytuje o čosi lepši stabilitu ako tradičná lopta, tak na nej môže Niki sedieť aj sám. Vlastne ho na loptu posadím, pritom sa s niečím hrá alebo pozerá telku  a ani nemá pocit, že cvičí. Pravdou ale je, že lopta má stále tendenciu sa hýbať  a jeho svaly sú nútené pracovať. Teší ma, že sa mu na lopte páči a dúfam, že prinesie očakávaný efekt.

Iba sen?

Alebo ako to celé začalo...

Akoby to bolo včera!

Ležím si na nemocničnom lôžku, a spolu s dvomi ďalšími „spolutrpiteľkami“ si užívame polohu dolu hlavou – nutné , a asi prvé opatrenie pri hroziacom predčasnom pôrode. Ležím si takto už dva týždne a premýšľam, že už by to lekári ani nemuseli odďaľovať. Už by som to chcela mať za sebou. Dieťatko podrástlo, aj ja sama sa už cítim pripravená. Navyše, veľmi som už túžila vidieť ten maličký zázrak, ktorý som milovala od prvej chvíle. Od chvíle kedy som si uvedomila, že je mojou súčasťou. Chcela som ho vidieť a najlepšie hneď. Keďže mi dochádzalo, že je to nereálne, skúšala som si ho predstaviť. Ako asi bude vyzerať? Tie predstavy ma vtedy tak pohltili, až som mala pocit, že snívam s otvorenými očami. Predo mnou sa zrazu dávala dokopy  podobizeň môjho milovaného chlapčeka. Vyfantazírovaná. Po dlhých dvoch týždňoch ležania, ma aj tieto myšlienky dokázali tak vyčerpať, že som nasledovala svoje spoluobývajúce nemocničnú izbu, a dala som si poludňajšieho šlofíka.

Sníval sa mi vtedy ten najživší sen aký si pamätám. Celkom jasne som v ňom videla seba s malým chlapcom. Nie s čerstvým voňajúcim bábätkom, ale s chlapcom. Hrali sme sa spolu. Sen bol krátky, ale naozaj veľmi živý a zvláštny. Po zobudení som si uvedomila, že som mierne vydesená. Nejako mi to celé nedochádzalo. Jediné nad čím som uvažovala či chlapec v sne bol môj syn. Zdalo sa mi zvláštne, že  sme sa spolu hrali, a on nepovedal ani slovo. Vlastne ani ja som nič nerozprávala. Tak som si pomyslela, že to bol asi „nemý sen“ , proste sen na spôsob nemých filmov. Utkvelo mi ale v pamäti, že chlapček to bol naozaj pekný, milý, usmievavý, a pomyslela som si, že keby tak vyzeral môj syn, bola by som naozaj hrdá.

Zvyšok dňa plynul rovnako ako tie ostatné. Čakajúc na  večeru, čakajúc na večernú vizitu, čakajúc na rad v sprche..... čakajúc. No neprestala som pritom myslieť na môj zvláštny sen.

Ráno zas čakajúc na vyšetrenie, čakajúc na vizitu. A zrazu to prišlo. „Ide sa rodiť, pobaľte si tašku“ oznámila mi stroho slúžiaca sestra medzi dverami. A ja preľaknutá, stojac ako stĺp verejného osvetlenia,som zo seba dostala len „ale ja nechcem“ .

O pár minút neskôr ma navštívila aj lekárka. Dozvedela som sa, že dieťatko má už slabšiu výživu, moja placenta je vraj prezretá a tak je jednoducho čas. Osobné veci som už ani nestihla pobaliť, niekto to za mňa zvládol a všetky mi ich doviezol  kam bolo treba. A ja pripravená po všetkých stránkach som teda mohla, napichaná „povzbudzovačmi“ aj „tlmičmi“ proti bolesti , rodiť.

Nikinko prišiel na svet 19. mája 17.55, bol to piatok. Vždy som mala rada piatky (asi každý ich má rád), ale od tej chvíle ich mám ešte radšej.

Jeho prítomnosť, krása, nevinnosť a v mojich očiach priam dokonalosť prehlušila úplne všetky moje dovtedajšie pocity, zážitky a prežitky. Plakala som, samozrejme šťastím. Nebo plakalo so mnou, ale o pár minút neskôr vyšlo slnko. Zdalo sa mi to v tej chvíli krásne symbolické. Teraz si to vysvetľujem konkrétnejšie- nebo nemohlo neplakať, keď mi na zem posielalo svojho anjela.A nemohlo mi krajšie prejaviť svoju milosť ako práve slnečnými lúčmi osvecujúcimi cez okno práve narodeného Nikinka.

 Môj anjelik tu bol od začiatku s jasným plánom, len nám to všetko dochádza nejako pomaly, postupne...

Dnes, práve dnes keď si dopodrobna spomínam na to všetko, spomenula som si po dlhom čase aj na môj zvláštny sen. A len dnes mi dochádza, že chlapec zo sna bol naozaj môj syn. Vyzeral presne ako Niki dnes!

Bol to len sen?

Viem, že nie. Nie, nenamýšľam si to. Niki vstúpil do našich životov pred piatimi rokmi, úplne ich zmenil. A za tú dobu sa stalo už veľa udalostí, ktoré mnohí nazývajú zvláštnymi, prípadne neuveriteľnými. Ja im vravím zázraky. Myslím, že tento sen bol len úplne prvou „zvláštnosťou“ z mnohých ďalších, ktoré pre mňa Pán prichystal.

Nemyslela som si, že niekedy vstúpi do môjho života, nemyslela som si, že takto razantne, a neodbitne. A zrazu je tu, vo všetkej svojej sile, aby zmenil môj život, aby zmenil mňa!

Prichádza šerif (141/365)

A s ním zákon  ..... do našej domácnosti

Nedajte sa pomýliť mierumilovným výzorom. V skutočnosti tu velí veľmi prísne a cieľavedome!

Rod Turzovcov (140/365)

Rod Turzovcov bol v období, keď František Turzo získal Oravský hrad (v r. 1556) ,jeden z najbohatších a najvplyvnejších rodov vtedajšieho uhorského štátu. 
A my sme sa včera pri príležitosti otvárania novej sezóny na Oravskom hrade, na slávnostiach nazývaných Turzovské, bohate nadýchali histórie. Aj Nikinko si to svojim spôsobom užil.

Prikladám ešte fotku "nášho" hradu