Dúfam a pevne verím, že nám to vydrží aspoň tak, ako je to teraz.
utorok 28. júna 2011
Striedavo oblačno (199/365)
Ale viac-menej úspešne je to s Nikinkovým bezpliekovaním.
Aj keď je to častejšie asi o maminkinej šikovnosti a pozornom oku, pravdou je, že Niki o svojich potrebách vie, a vie ich dať aj najavo. Len občas v dôsledku veeeeľkého zaujatia niečím iným pozabudne. Ale cez deň, a kým sme doma zaznamenávame celkom úspech, a preto sme sa rozhodli plienky aspoň počas tejto doby odložiť bokom. Niki je spokojný. S plienkami bojoval už dlhšiu dobu, hneval sa na ne a pri snahe ho zabaliť sa mi neraz ušla kôpka dobre mierených kopancov :( Pochopila som to ako jasný znak toho, že je už veľký a čiastočne pripravený :)
Dúfam a pevne verím, že nám to vydrží aspoň tak, ako je to teraz.
Dúfam a pevne verím, že nám to vydrží aspoň tak, ako je to teraz.
pondelok 27. júna 2011
Uličník (198/365)
Mám rada tú našu ulicu, a ešte viac môjho uličníka !
sobota 25. júna 2011
Môj "malý unavený Joe" (196/365)
štvrtok 23. júna 2011
Tešiť sa (194/365)
Je ich veľa, len na ne (na tie radosti) človek akosi vo víre každodenných povinností a ubíjajúceho stereotypu zabúda. Radosti, ktoré nás obklopujú a my ich pre svoje krásne oči nevidíme :(
Musíme sa tešiť.
A tak sa teraz teším ako si po pestrom dni ľahnem do svojej postele, a zamuchlem sa do svojej mäkkej perinky a to mi stačí. Pri zaspávaní sa budem tešiť na Nikinkov prvý ranný nôckou vystrúhaný úsmev. Pri prebúdzaní sa zas budem tešiť na moju rannú kávu.... prosto - budem sa tešiť!
Presne tak, ako sa Nikinko na fotke teší LEN z toho, že som ho zavolala menom, venovala mu úsmev a poslala vzdušnú pusinku :)
streda 22. júna 2011
Sporiadaný stravník (193/365)
Odkedy sa Nikinko naučil ako-tak zvládať jedlo vo vlastnej réžii, nechávala som ho papať samého všetko, čo mohol a dokázal - vzhľadom na konzistenciu jedla, keďže mu to ide zatiaľ len rukami.
Stále bol však nejaký roztržitý a vždy pripravený pomedzi jedenie schmatnúť akúkoľvek inú zaujímavosť, ktorá sa mu núkala na dosah, prípadne obrátiť svoju pozornosť na celkom iný cieľ alebo aj viacero cieľov naraz. Bolo preto nutné, aby sedel pri stole v špeciálnej stoličke, ktorej konštrukcia mu dovolí len minimálny pohyb. Ešte nutnejšie bolo odstrániť všetky potencionálne "rozptyľovače" z jeho zorného poľa, čo znamenalo vyčistiť všetko zo stola, ktorý sa tiahne popod okno na celú jednu šírku izby. Postupom času som si všímala, že ho prestávali vyrušovať predmety nadosah; a tak náš stôl zrazu zniesol pár večne zavadzajúcich vecí (ktoré vlastne ani nemajú svoje miesto a tak sa len presúvajú z jedného okraja stola na druhý) bez toho, aby ho malý "všehlodavec" okoštoval. Neskôr som postrehla dokonca aj to, že sa už nenechal vyrušiť ani zvukmi. A tak sa aj jeho čas, za ktorý zvládol napr. raňajky, skracoval. Zahĺbene sa sústredil na jedlo a na svoj cieľ- vyčistiť tanierik do poslednej omrvinky.
Pred pár dňami nesúc z kuchyne úhľadne na kocočky nakrájané a rovnomerne tanierik zdobiace raňajky, som zistila, že som hádam v dôsledku "ešteneprebratosti" akosi zabudla odstrániť pár prekážok, ktoré nám v našom skromnom príbytku každé ráno bránia dostať sa ku stolu. Tanierik s raňajkami som teda musela položiť inam a rýchlo ´preraziť´ cestičku k Nikinkovej jedálenskej časti. Keď sa mi to podarilo a s pocitom zadosťučinenia som sa otočila na hladoša s dobrou správou, že už bude konečne papať, ostala som milo prekvapená.
V tej mojej "ešteneprebratosti" som tanierik položila na detský stolík (alebo som ho tam položila preto, že inde nebolo miesto?) . To že je toto miesto Nikimu krásne nadosah mi bolo jasné, aj to že je každé ráno tak straaaaaašne hladný , žeby zaručene nevydržal čakať ďalších pár sekúnd. Čo ma prekvapilo bol fakt, že si k tomu stolíku sadol a ešte tak krásne!
Už fakt, že sám od seba bez donútenia a neustáleho napomínania sedí na stoličke, z ktorej sám dokáže vstať bol pre mňa v tej chvíli malým zázrakom. Sedenie ho hádam ako poloha mimoriadne otravuje. Pri doterajších pokusoch sedenia na bežnej stoličke napríklad pri papaní, moja snaha nežala veľký úspech. Dieťatko som v priebehu 5 minút "zatláčala" na stoličku aj 35krát a ono aj 36.krát vstalo ešte v tej istej sekunde. Mala som pocit, že je to uňho reflex. Špeciálna stolička je stále jediné miesto odkiaľ nevie sám odísť, aj preto sme ju doteraz uprednostňovali, nech si aspoň pri jedle posedí.
Teraz však už pár dní raňajkujeme po novom. Teším sa z toho ako krásne si Niki sám sadne. Teším sa, že sa nenechá ničím vyrušiť, krásne sa napapá, a je to neuveriteľné, ale celú dobu pri tom sedí! :) Hádam proste prišiel na to, že je to takto pohodlnejšie.
Stále bol však nejaký roztržitý a vždy pripravený pomedzi jedenie schmatnúť akúkoľvek inú zaujímavosť, ktorá sa mu núkala na dosah, prípadne obrátiť svoju pozornosť na celkom iný cieľ alebo aj viacero cieľov naraz. Bolo preto nutné, aby sedel pri stole v špeciálnej stoličke, ktorej konštrukcia mu dovolí len minimálny pohyb. Ešte nutnejšie bolo odstrániť všetky potencionálne "rozptyľovače" z jeho zorného poľa, čo znamenalo vyčistiť všetko zo stola, ktorý sa tiahne popod okno na celú jednu šírku izby. Postupom času som si všímala, že ho prestávali vyrušovať predmety nadosah; a tak náš stôl zrazu zniesol pár večne zavadzajúcich vecí (ktoré vlastne ani nemajú svoje miesto a tak sa len presúvajú z jedného okraja stola na druhý) bez toho, aby ho malý "všehlodavec" okoštoval. Neskôr som postrehla dokonca aj to, že sa už nenechal vyrušiť ani zvukmi. A tak sa aj jeho čas, za ktorý zvládol napr. raňajky, skracoval. Zahĺbene sa sústredil na jedlo a na svoj cieľ- vyčistiť tanierik do poslednej omrvinky.
Pred pár dňami nesúc z kuchyne úhľadne na kocočky nakrájané a rovnomerne tanierik zdobiace raňajky, som zistila, že som hádam v dôsledku "ešteneprebratosti" akosi zabudla odstrániť pár prekážok, ktoré nám v našom skromnom príbytku každé ráno bránia dostať sa ku stolu. Tanierik s raňajkami som teda musela položiť inam a rýchlo ´preraziť´ cestičku k Nikinkovej jedálenskej časti. Keď sa mi to podarilo a s pocitom zadosťučinenia som sa otočila na hladoša s dobrou správou, že už bude konečne papať, ostala som milo prekvapená.
V tej mojej "ešteneprebratosti" som tanierik položila na detský stolík (alebo som ho tam položila preto, že inde nebolo miesto?) . To že je toto miesto Nikimu krásne nadosah mi bolo jasné, aj to že je každé ráno tak straaaaaašne hladný , žeby zaručene nevydržal čakať ďalších pár sekúnd. Čo ma prekvapilo bol fakt, že si k tomu stolíku sadol a ešte tak krásne!
Už fakt, že sám od seba bez donútenia a neustáleho napomínania sedí na stoličke, z ktorej sám dokáže vstať bol pre mňa v tej chvíli malým zázrakom. Sedenie ho hádam ako poloha mimoriadne otravuje. Pri doterajších pokusoch sedenia na bežnej stoličke napríklad pri papaní, moja snaha nežala veľký úspech. Dieťatko som v priebehu 5 minút "zatláčala" na stoličku aj 35krát a ono aj 36.krát vstalo ešte v tej istej sekunde. Mala som pocit, že je to uňho reflex. Špeciálna stolička je stále jediné miesto odkiaľ nevie sám odísť, aj preto sme ju doteraz uprednostňovali, nech si aspoň pri jedle posedí.
Teraz však už pár dní raňajkujeme po novom. Teším sa z toho ako krásne si Niki sám sadne. Teším sa, že sa nenechá ničím vyrušiť, krásne sa napapá, a je to neuveriteľné, ale celú dobu pri tom sedí! :) Hádam proste prišiel na to, že je to takto pohodlnejšie.
utorok 21. júna 2011
Ako uloviť Nikinka (192/365)
Budeme potrebovať : hladného Nikinka- to nie je žiaden problém, nakoľko Niki je hladný zrejme neustále :D
syrový korbáčik - slúžiaci ako udica a zároveň návnada
A potom je to jednoduché, zvládne každý kto sa niekedy aspoň hral na rybára
Jedinou nevýhodou tejto hry môže byť potreba väčšieho počtu udíc, nakoľko Niki je (ako som už spomínala) naozaj hladný, a navyše dosť rýchly a šikovný.
Jednoznačným prínosom pre lovca je ale Nikinkova láska, pretože kamarát je ten, kto má jedlo. Občas však majú tieto sympatie dosť krátkodobé trvanie- nakoľko jedlo je artikel spotrebný a v Nikinkovej prítomnosti prekvapivo rýchlo miznúci.
Tak teda lovu zdar!
(Kto by chcel uloviť maminku, berie na Snickers :D )
syrový korbáčik - slúžiaci ako udica a zároveň návnada
A potom je to jednoduché, zvládne každý kto sa niekedy aspoň hral na rybára
Jedinou nevýhodou tejto hry môže byť potreba väčšieho počtu udíc, nakoľko Niki je (ako som už spomínala) naozaj hladný, a navyše dosť rýchly a šikovný.
Jednoznačným prínosom pre lovca je ale Nikinkova láska, pretože kamarát je ten, kto má jedlo. Občas však majú tieto sympatie dosť krátkodobé trvanie- nakoľko jedlo je artikel spotrebný a v Nikinkovej prítomnosti prekvapivo rýchlo miznúci.
Tak teda lovu zdar!
(Kto by chcel uloviť maminku, berie na Snickers :D )
pondelok 20. júna 2011
Alergia?! (191/365)
Niki má od soboty výsyp. Najprv som si ho všimla len na tváričke. Teraz ho má však takmer všade. Aj keď dnes už trošku vymizol na brušku. Myslela som si, že je to alergická reakcia. Niki papal napolitánku , v ktorej boli orechy... žeby? Trošku ma však mätie, že takýto druh vyrážky som uňho ešte nevidela. Nie sú to len červené fliačky, ale aj akoby drobné hrbolčeky. Červené bodočky sú na tváričke najvýraznejšie, všade inde - na chrbátiku, rúčkach, nôžkach badám skôr nerovnosť pokožky na dotyk.
Nie som si istá, čo by to mohlo byť a Mudr. z toho dnes tiež nebola oveľa Mudr.ejšia.... Usúdila len, že sa to nepodobá na žiadne infekčné ochorenie. Skúsim jej veriť, aj na základe toho, že Niki nemá žiadne iné prejavy...
Nikimu dávam Fenistil kvapky, je z nich výrazne ospalý, na obed spal dnes 2,5 hodiny čo uňho nebýva zvykom.
Dnes sme skúsili aj hypermanganový kúpeľ
Ak niekto takýto druh vyrážky pozná, prípadne má nejaký recept ako tú potvoru skrotiť, uvítam všetky rady ( som náchylná vyskúšať čokoľvek)
Ktorá disciplína? (190/365)
Pavučinou obrastené korčule si v špajzi na svoju chvíľu museli počkať poriadne dlho.
Ale aby sme to s tým športom veľmi neprehnali, rýchlo sme doplnili stratené kalórie a šup domov!
No a to, že moja "činka" je určite najkrajšia spomedzi všetkých musí vidieť aj slepý :)
sobota 18. júna 2011
Milujem ovocie! (188/365)
Nemám na mysli to jedlé... aj keď ani tým nepohrdnem.
Milujem ovocie, ktoré občas prinesie moja neustála snaha o čosi...
Také, aké presne včera priniesla moja niekoľko týždňov trvajúca snaha naučiť Nikiho chodiť po schodoch bez mojej pomoci.
Už som ani nedúfala. Nikinka otravovali až rozčuľovali moje požiadavky a pokyny, aby sa neustále držal rúčkami priečok. V lepšom prípade sa neodbitne chytil mojej ruky a schody spokojne vyšiel spôsobom , na ktorý bol zvyknutý. V tom horšom sa do mojej ruky zúrivo zahryzol a zároveň odmietol ďalej kráčať, pričom sa buď driapal na moje ruky alebo sa naopak zosunul k zemi na znak absolútneho bojkotu. Mala som pocit, že mi vôbec nerozumie, ja som zas nerozumela jeho nepochopeniu a vznikali kvôli tomu medzi nami celkom pestré chvíľky napätia.
Ale včera.... sám od seba :)
Vychutnala som si tú chvíľu o to viac, že prišla práve v tento deň- povedzme, že nie príliš radostný piatok plný skôr tých nepríjemnejších povinností, akejsi zvláštnej pochmúrnej nálady; proste zdanlivo bezcieľny a vyčerpávajúci deň.
Vďaka za to vnuknutie alebo výčitku (?), ktorá ma ešte 18,30 večer vyhnala s dieťaťom na krátku prechádzku. Inak by som prišla o túto krásnu chvíľu a o skvelú chuť nového "ovocia" :)
Milujem ovocie, ktoré občas prinesie moja neustála snaha o čosi...
Také, aké presne včera priniesla moja niekoľko týždňov trvajúca snaha naučiť Nikiho chodiť po schodoch bez mojej pomoci.
Už som ani nedúfala. Nikinka otravovali až rozčuľovali moje požiadavky a pokyny, aby sa neustále držal rúčkami priečok. V lepšom prípade sa neodbitne chytil mojej ruky a schody spokojne vyšiel spôsobom , na ktorý bol zvyknutý. V tom horšom sa do mojej ruky zúrivo zahryzol a zároveň odmietol ďalej kráčať, pričom sa buď driapal na moje ruky alebo sa naopak zosunul k zemi na znak absolútneho bojkotu. Mala som pocit, že mi vôbec nerozumie, ja som zas nerozumela jeho nepochopeniu a vznikali kvôli tomu medzi nami celkom pestré chvíľky napätia.
Ale včera.... sám od seba :)
Vychutnala som si tú chvíľu o to viac, že prišla práve v tento deň- povedzme, že nie príliš radostný piatok plný skôr tých nepríjemnejších povinností, akejsi zvláštnej pochmúrnej nálady; proste zdanlivo bezcieľny a vyčerpávajúci deň.
Vďaka za to vnuknutie alebo výčitku (?), ktorá ma ešte 18,30 večer vyhnala s dieťaťom na krátku prechádzku. Inak by som prišla o túto krásnu chvíľu a o skvelú chuť nového "ovocia" :)
štvrtok 16. júna 2011
Posledná prechádzka (187/365)
Pred odchodom domov z rehabilitačného pobytu. Bola milá a v podstate veselá. Aj keď plná zmiešaných pocitov- rovnako ako celý dnešný deň.
Domkov sa tešíme, ale odchádzať sa nám bude- ako vždy - ťažko.....
utorok 14. júna 2011
nedeľa 12. júna 2011
Slniečko (183/365)
Dnes svietilo znovu. Pred jeho silnými, horúcimi lúčmi nás trošku chránil a primerane schladzoval jemný vetrík. A tak sme si mohli dnes užiť ďalší deň vonku, bez strachu zo silnej horúčavy a jej následkov na Nikinka.
Jedno slniečko svietilo ale aj na pešej zóne a neskôr znovu aj na zábavnom ihrisku.
Bolo to to moje veselé námorníča.
Jedno slniečko svietilo ale aj na pešej zóne a neskôr znovu aj na zábavnom ihrisku.
Naša radostná šmýkalková samostatná premiéra (182/365)
Dnes nám počasie vyšlo, a nie len to.
Nikinko dnes nabral odvahu
A nezdráhal sa zo šmýkalky spustiť sám. Neodradil ho dokonca ani záverečný pád- našťastie do mäkkej kôpky drobných kamienkov.
Jeho šťastie medzi hŕstkou ostatných (zdravých) detí vynikalo svojou úprimnosťou.
Aj ostatné chvíle sme si dnes patrične užili
Nikinko dnes nabral odvahu
Jeho šťastie medzi hŕstkou ostatných (zdravých) detí vynikalo svojou úprimnosťou.
Aj ostatné chvíle sme si dnes patrične užili
sobota 11. júna 2011
Úsmev (181/365)
Vie ho každé dieťa, k nemu dovedie ťa hneď. Úsmev, ten si voľne lieta, v detských tvárach naspamäť!
A že to tak skutočne je, nás presvedčila aj naša prenádherná kamarátka Anetka :)
A že to tak skutočne je, nás presvedčila aj naša prenádherná kamarátka Anetka :)
štvrtok 9. júna 2011
Keď nám počasie nepraje (180/365)
Prajú nám aspoň priestory, do ktorých sa síce tesne, ale predsa len vôjde Nikinkov ´Nikimobil´
Moji holúbkovia :) (179/365)
Pár holubičiek z našej partie na zábere chýba,a keďže nechcem ostať nič dlžná, bežím sa im už o pár minút revanšovať svojou spoločnosťou :D
Pokus o slušnosť , neporozumenie a zbabelosť
Nezvyknem sa na Nikinka, jeho správanie a jeho prejavy okoliu sťažovať. Snažím sa aj rôzne jeho netradičné výkyvy nálad a zvyky prijímať , pochopiť; ak sú nevhodné alebo za istých okolností možno až nežiadúce aj riešiť. To že sa na to permanentne nesťažujem však nevyvracia fakt, že to nie je vôbec jednoduché. Jeho zvláštny svet , nepochopenie tohto sveta, moja snaha mu pomôcť zorientovať sa a pochopiť- to zjavne vyvoláva u druhých pocit, že stále len niečo skúšam a vôbec to nezvládam. Poniektorí sú plní dobrých rád, samozrejme absolútne zaručene fungujúcich. A ja potom dostávam kvapky o tom, ako robím zle toto, hento aj tamto, ako mnou moje dieťa máva a manipuluje, prípadne na niektoré jeho neresti preventívne kašlem, aby som si ušetrila "robotu".
Tak som sa aj dnes dostala do situácie, kedy som zo snahy byť slušná a neuraziť druhú zúčastnenú stranu svojim odmietavým postojom, bola nútená vysvetľovať nevysvetliteľné a hlúpo dokazovať, že rozumiem svojmu dieťaťu (?!)
Musím priznať, že možno aj ja som celkom dobre nepochopila otázky, ktorými ma daná osoba bombardovala. A podľa toho, že ich kládla pár tých istých dookola som usúdila , že ona mne rozumie ešte menej. Rozhovor, ktorý bol v mojich očiach absolútne zbytočný, ma stále viac zraňoval. Spochybňoval mňa ako matku, robil z môjho dieťaťa len jeden kus z tucta, na ktorý predsa MUSÍ platiť to, čo na ostatných. Znovu sa mi potvrdilo, nielen že ten, čo nezažije, nikdy naozaj NIKDY nepochopí, ale ani nie je schopný pochopiť, že nechápe a nepochopí. Nanovo ma zaskočila schopnosť ľudí hodnotiť toho druhého, aj napriek tomu, že o ňom nevie vlastne nič, a keby aj vedel nemá na to právo. Vyznie to možno ako moja obrana, ale o to mi vlastne nejde. Píšem len preto, aby som to dostala z hlavy.
Netvrdím, že moja snaha má vždy úspech, nikoho nepresviedčam, že robím všetko automaticky dobre a bezchybne. Áno , ľudia majú pravdu aj v tom, že som na svojho syna možno až príliš citovo naviazaná... nemám byť? Tak to sa ľahšie povie, okomentuje , skritizuje ako žije! Predovšetkým moja snaha vychádza z úplne čistej lásky. Myslím, že je oveľa prirodzenejšie a správnejšie radšej urobiť vo výchove pár chýb a s láskou sa ich potom snažiť napraviť, než zaškatuľkovať dieťa do formy "len obyčajné dieťa" (priznajme, že moje dieťa je teda hocijaké, len nie obyčajné) a vychovávať ho bez ohľadu na jeho povahu a všetko čo mu spestruje zdravie, podľa vždy tak účinnej šablóny starých materí.
A tak mi môj pokus o slušnosť nakoniec vlastne asi nevyšiel, pretože som sa tento nikam nevedúci rozhovor rozhodla ukončiť absolútne rezolútnym mlčaním. Neubránila som sa pritom slzám a pocitom, že som absolútne neschopná ubrániť záujmy svojho dieťaťa.
Niekde medzitým som stihla byť ešte obvinená z toho, že sa sťažujem, čo bolo dosť zvláštne konštatovanie vzhľadom na to, že som do rozprávania bola opakovane vyzývaná otázkami. Sama by som túto tému nenačínala, určite nie s dotyčným.
Odišla som s malým do izby, kde som sa ešte chvíľku zamýšľala nad tým ako niektoré výroky dotyčná myslela, a ako to mám teda robiť- organizovať dieťaťu myseľ a vôľu. (Zdá sa mi to buď ako dobrý vtip alebo totálna paranoja.) Nakoniec som to rýchlo vzdala a nechala som sa mojim malým manipulátorom ťahať za ruky smerom, ktorým chcel on! Asi preto, že som zbabelá a omnoho radšej sa pozerám na jeho úsmev a spokojnú tváričku ako na telíčko zmietajúce sa v strašnom záchvate privolanom stresom.
Tak som sa aj dnes dostala do situácie, kedy som zo snahy byť slušná a neuraziť druhú zúčastnenú stranu svojim odmietavým postojom, bola nútená vysvetľovať nevysvetliteľné a hlúpo dokazovať, že rozumiem svojmu dieťaťu (?!)
Musím priznať, že možno aj ja som celkom dobre nepochopila otázky, ktorými ma daná osoba bombardovala. A podľa toho, že ich kládla pár tých istých dookola som usúdila , že ona mne rozumie ešte menej. Rozhovor, ktorý bol v mojich očiach absolútne zbytočný, ma stále viac zraňoval. Spochybňoval mňa ako matku, robil z môjho dieťaťa len jeden kus z tucta, na ktorý predsa MUSÍ platiť to, čo na ostatných. Znovu sa mi potvrdilo, nielen že ten, čo nezažije, nikdy naozaj NIKDY nepochopí, ale ani nie je schopný pochopiť, že nechápe a nepochopí. Nanovo ma zaskočila schopnosť ľudí hodnotiť toho druhého, aj napriek tomu, že o ňom nevie vlastne nič, a keby aj vedel nemá na to právo. Vyznie to možno ako moja obrana, ale o to mi vlastne nejde. Píšem len preto, aby som to dostala z hlavy.
Netvrdím, že moja snaha má vždy úspech, nikoho nepresviedčam, že robím všetko automaticky dobre a bezchybne. Áno , ľudia majú pravdu aj v tom, že som na svojho syna možno až príliš citovo naviazaná... nemám byť? Tak to sa ľahšie povie, okomentuje , skritizuje ako žije! Predovšetkým moja snaha vychádza z úplne čistej lásky. Myslím, že je oveľa prirodzenejšie a správnejšie radšej urobiť vo výchove pár chýb a s láskou sa ich potom snažiť napraviť, než zaškatuľkovať dieťa do formy "len obyčajné dieťa" (priznajme, že moje dieťa je teda hocijaké, len nie obyčajné) a vychovávať ho bez ohľadu na jeho povahu a všetko čo mu spestruje zdravie, podľa vždy tak účinnej šablóny starých materí.
A tak mi môj pokus o slušnosť nakoniec vlastne asi nevyšiel, pretože som sa tento nikam nevedúci rozhovor rozhodla ukončiť absolútne rezolútnym mlčaním. Neubránila som sa pritom slzám a pocitom, že som absolútne neschopná ubrániť záujmy svojho dieťaťa.
Niekde medzitým som stihla byť ešte obvinená z toho, že sa sťažujem, čo bolo dosť zvláštne konštatovanie vzhľadom na to, že som do rozprávania bola opakovane vyzývaná otázkami. Sama by som túto tému nenačínala, určite nie s dotyčným.
Odišla som s malým do izby, kde som sa ešte chvíľku zamýšľala nad tým ako niektoré výroky dotyčná myslela, a ako to mám teda robiť- organizovať dieťaťu myseľ a vôľu. (Zdá sa mi to buď ako dobrý vtip alebo totálna paranoja.) Nakoniec som to rýchlo vzdala a nechala som sa mojim malým manipulátorom ťahať za ruky smerom, ktorým chcel on! Asi preto, že som zbabelá a omnoho radšej sa pozerám na jeho úsmev a spokojnú tváričku ako na telíčko zmietajúce sa v strašnom záchvate privolanom stresom.
utorok 7. júna 2011
Rehabilitácia (aj) úsmevom :) (178/365)
nedeľa 5. júna 2011
sobota 4. júna 2011
Hračky - nehračky (175/365)
štvrtok 2. júna 2011
Zásady alergika (173/365)
V posledných dňoch sa Nikimu výrazne prejavili ťažkosti z alergie. Silná "upchávajúca" nádcha mu znemožňovala normálne dýchanie a bol z toho značne nervózny.
Dnes sme navštívili ambulanciu alergológie. Vyzbrojení predpismi na nové lieky sme odchádzali s nádejou na konečne voľný dych. Pani doktorka sa s nami ešte medzi dverami rozlúčila s dobre mienenou radou: "... a nezabudnite hlavne dodržiavať zásady alergika"
Nuž...
... každý má asi iné zásady, alebo ich chápe po svojom. A tak sa rada pani doktorky trošku míňa účinku.
A moja snaha vyhnúť sa podobným situáciám taktiež!
Aspoň lieky ukázali svoj účinok, našťastie pre nás - takmer hneď :)
Dnes sme navštívili ambulanciu alergológie. Vyzbrojení predpismi na nové lieky sme odchádzali s nádejou na konečne voľný dych. Pani doktorka sa s nami ešte medzi dverami rozlúčila s dobre mienenou radou: "... a nezabudnite hlavne dodržiavať zásady alergika"
Nuž...
... každý má asi iné zásady, alebo ich chápe po svojom. A tak sa rada pani doktorky trošku míňa účinku.
A moja snaha vyhnúť sa podobným situáciám taktiež!
Aspoň lieky ukázali svoj účinok, našťastie pre nás - takmer hneď :)
streda 1. júna 2011
Sviatok všetkých detičiek (172/365)
Všetkým malým aj veľkým detičkám prajeme úsmev na líčkach, nech vám z očí radosť srší a celý život len šťastie prší :)
V každom z nás je krásne dieťa, a to dieťa povedie ťa do krajiny snov, kde je život hrou.
Darujme si v tento deň s láskou aspoň jeden sen.
Prihlásiť na odber:
Príspevky (Atom)
Príspevky
