Konečne

Názov je veľavravný. Jediné slovo, ktoré mi napadlo v súvislosti s týmito fotkami. Sú zo soboty, kedy sa aj v našom severnom kraji výrazne oteplilo. Znamenalo to rapídne topenie megakôp snehu, takmer všadestojacu vodu, ale aj našu prechádzku na dennom svetle! Konečne!

 Veľmi sme sa tešili.

 Za svoju prechádzkovú destináciu sme si vybrali  asi jediné miesto, ktoré bolo celú zimu poctivo obstarávané, a kde sa následkom topenia netvorili hotové jazerá, pretože voda má kam odtekať.

 Naše námestie, ktoré len nedávno "utrpelo" rekonštrukciu. 

 Aj na ňom je ale vidieť, že slnko sa bude musieť ešte poriadne zapotiť, kým  zlikviduje všetky hrôzy zimy.

 Späť k našej prechádzke - bolo to úžasné!

 Vlastne to bolo ešte lepšie.

 Ten pocit podobať sa zas, po takej dlhej dobe, obyčajným ľuďom, aj keď len 20 minút.

 Ťažko vybrať slová, ktoré by dostatočne vystihli môj pocit , a zároveň pri tom nepôsobiť pološialene.

 Takže radšej nechám hovoriť fotky.

 Nikiho radosť a nadšenie mi našepkáva, že  nie som jediná vyčerpaná zimou.

 Zúfalá, vynervovaná, extrémne chronicky bez energie.

 Bol taký spokojný , a celú dobu usmiaty :)

 Som vďačná, že vďaka nemu môžem zažívať aj nový pocit- neopísateľnú radosť z odhrnutého chodníka, po ktorom sa Niki môže poprechádzať.

  Rovnako neopísateľne obrovskú úľavu.

Aj keď dni ako tento ešte nie sú každodennou realitou, skôr prvými závanmi jari.

 Do zjarenia všetkým našim slniečkam :)

O psíkovi, ktorý nerozpráva

Tento rok nám to nestihlo nič zmariť a mohli sme sa zúčastniť škôlkárskeho karnevalu.

Hoci už na vlaňajší karneval chystaná maska medzičasom stratila svoju príznačnosť - Niki už nechodí po štyroch - tešili sme sa. Odkedy moje verné psíčatko preferuje presúvanie sa po zadných, je pre neho návšteva rôznych miest celkom novým zážitkom. Svet vyzerá z tejto perspektívy úplne inak a je tiež príliš veľký na to, aby nám za tú chvíľu jeho skúmania stihol zovšednieť.
Bola som preto veľmi zvedavá ako si toto popoludnie užije.

Zároveň ma prepadali dôvodné obavy z toho, ako bude zvládať neustály hluk, chaos a dav ľudí na pomerne malej ploche.
Boli sme pripravení odísť prakticky v ktorejkoľvek chvíli.

A ono nakoniec nebolo treba.
Niki sa síce nezaradil ku kope detí, ktorá sa spolu do rytmu hudby divoko bavila, ale bol v pohode.
Zachoval si dobrú náladu a zábavu si užil po svojom.

Boli to pre neho necelé tri hodiny takmer neustáleho chodenia, pozorovania, skúmania, obdivovania masiek, a znovu chodenia a chodenia. Super bolo, že keď mu hlasná hudba alebo čokoľvek iné začalo vadiť, jednoducho sa sám pobral do kľudnejších zákulisných častí.

Zakaždým ho však nanovo premohla zvedavosť a svojským spôsobom si naozaj užíval.

Celkom zaujímavý bol moment, keď sa môjmu psíkovi prihovorila usmievavá pani. Chcela od neho vyzvedieť, za čo je prezlečený. Na jeho mlčanie mi venovala prekvapený pohľad. Nenapadlo mi vtedy nič zmysluplnejšie , tak zo mňa vypadlo strohé, ale výstižné:  "Psíky predsa nerozprávajú"
 Ono v danom momente nebol čas, príležitosť ani podmienky na nejaké obšírnejšie vysvetľovanie...
Zrejme ma v tej chvíli považovala za blázna. Ale na to som si už dávno zvykla.
A vlastne, ak byť bláznom znamená zažívať skutočné šťastie tam, kde iní vidia utrpenie, túžim ostať bláznom naveky :)

"Najlepšie počasie" v praxi alebo už nám sneží v hlavách

Pred pár dňami sibírske mrazy o čosi poľavili. Teplomer síce ukazoval -9, ale absolútne bezvetrie a žiarivé slnko vytvárali príjemnú pocitovú teplotu, ktorá ma povzbudila skúsiť zas po čase prechádzku vonku.

 Môj nápad sa nestretol ani so štipkou pochopenia.

 Srdcervúci rev som vydržala počúvať 5 minút.

 5 dlhých minút, počas ktorých sme sa zároveň pomaly presúvali späť tých 15 metrov, ktoré sme sa stihli vzdialiť.

O dva dni neskôr nás počasie príjemne šokovalo. Prívetivá nula a k tomu opäť bezvetrie. Spomenula som si na prvé nulové teploty v uplynulú jeseň. Drkotali sme zubami a po mimoriadne teplej jeseni  nadávali na zimu. Aké je len všetko relatívne! Pri rovnakej nule nám zrazu bolo teplo, až mal človek chuť rozopnúť si bundu. A rovnaká nula vyčarovala dobrú náladu, radosť zo závanu jari (hoci to malo od nej ešte ďaleko) a pri prechádzke široké úsmevy :)

To sa chodí v takom teplúčku  a po čistých chodníkoch...

Zdalo sa nám to ako sen, ktorý začal napĺňať našu túžbu po jari. Alebo to bol naozaj sen?
Pretože, keď sme sa včera ráno zobudili...

 Niki akoby tušiac ďalší vývoj tohto divočasia, už tradične obranne zavrel pred tou bielou pohromou oči.

 A on to bol ráno len začiatok.
Podvečer vracajúc sa z karnevalu v škôlke mali s už mierne upravenou nádielkou  čo robiť aj naše kolesá o priemere 30 cm.

Za týchto podmienok + neustále husté sneženie som sa , po náročne strávenom popoludní ani nepokúšala Nikinka nakaziť mojim detinsky úprimným nadšením z čarovnej zimy.
Nakoniec aj násilné vytrhnutie dieťatka z tepla a bezpečia, kvôli bezpečnejšiemu vytiahnutiu kočíka hore schodami, u neho vyvolali šok a miernu paniku. Moja požiadavka, aby postál pár sekúnd na nohách, bola v danej chvíli absurdne zbytočná. Našťastie máme stále jeden účinný liek- maminkinu náruč. Strach z tváre síce nevymazala, ale uvoľnila panický kŕč.

Dnešné ráno nás už nezaskočilo.  Neprestajné viac ako 24 hodinové husté sneženie nemohlo nemať podobné následky.

Niki sa k tej kope snehu postavil statočne. Neváhal starkého povzbudzovať v odpratávacej brigáde, aby sme s našim Bleskom Mc Oroshom mohli vyštartovať na smelú misiu  - Preži jazdu mestom

Napriek skutočne adrenalínovému zážitku sme to my aj Blesk prežili bez ujmy. Nikinka dokonca niektoré dramatické momenty náramne rozveselili... aspoň niekto sa bavil.

Či sa bavili aj susedia, ktorí si náhodou nezapamätali, kde presne je odparkované ich auto, si už netrúfam tipovať. Máme to my šťastie, že náš Blesk má svoje stále miestečko :D

Toľko zo správ o počasí...

A teraz vás pozývam prežiť so mnou radosť z našej dnešnej úspešne zvládnutej prechádzky.
Niki zas raz prekonal svoj strach a urputne bojoval s neupraveným terénom. Hoci to pre neho určite nebolo vôbec jednoduché, zotrval v tomto boji 3/4 hodiny a bol úplne úžasný!