Zo všetkého k čomu som sa dopracovala vyberám podľa mňa to najpodstatnejšie a zrozumiteľné...
Emocionálna inteligencia je schopnosť poznať a ovládať vlastné emócie aj emócie ostatných ľudí. Od tejto schopnosti závisí, do akej miery sa jedinec presadí so svojimi schopnosťami a zručnosťami v určitom sociálnom prostredí. Zahŕňa také kvality ako je chápanie vlastných citov, schopnosť vcítiť sa do iných ľudí a riadiť city tak, aby sa zlepšila kvalita života. Na rozdiel od IQ teda môžeme u EQ s istotou povedať, že je základom úspešnosti a spokojnosti človeka v jeho živote. Okrem schopností, ktoré sú určené IQ (rozmýšľať, skúšať, rozhodovať sa na základe logiky – na všetko potrebujeme pokoj a čas, ktorý v dnešnej dobe často nemáme), potrebujeme pre každodenné bytie aj tie, ktoré spadajú pod emocionálnu inteligenciu (v zásade bleskové, a preto aj nepresné rozhodnutia, ktoré sa nám však zdajú absolútne správne).
Základy emocionálnej inteligencie
Základom emocionálnej inteligencie je päť zvláštnych schopností, ktoré by sa mali podporovať už od detstva: sebavedomie, sebariadenie, sebamotivácia (emocionálne zručnosti) a empatia a angažovanosť (sociálne zručnosti).
Sebavedomie je uvedomovanie si a poznanie vlastných emócií. Ľudia, ktorí si tieto veci dokážu uvedomiť, sú nezávislí, duševne zdraví a zastávajú skôr pozitívny postoj k životu. Či sa nám bude dariť takmer vo všetkom o čo sa snažíme, závisí predovšetkým od toho, ako hľadíme na seba samých. Tí, čo si vážia sami seba, zvyčajne k sebe priťahujú úspech a šťastie a naopak, tí, čo majú nedostatok sebaúcty, bývajú priam namočení v problémoch..
Sebariadenie alebo zvládanie vlastných emócií je podmienené poznaním seba a najmä vlastného citového života. Manažér by mal vedieť ovládať vlastné nálady a pocity tak, aby pod vplyvom stresu (ktorý býva prakticky každodennou súčasťou jeho života) neznervóznel, ale ostal pokojný. Každý by sa mal naučiť zaobchádzať s vlastnými citmi, aby sa dokázal ubrániť pred pocitom strachu a aby sa rýchlo zregeneroval po negatívnych pocitoch. Spoznanie vlastných citov je alfou a omegou emocionálnej inteligencie. Len ten, kto sa naučí všímať a vnímať emocionálne signály a akceptovať ich, dokáže svoje city riadiť a prehlbovať.
Sebamotivácia, teda schopnosť motivovať sám seba, by mala byť vlastná každému, kto chce byť úspešný. Znamená to byť usilovný, vytrvalý a vedieť zotrvať pri jednej úlohe aj napriek prípadným neúspechom. Len vysoké IQ z nikoho neurobí výborného študenta, nositeľa Nobelovej ceny alebo aj manažéra. Skutočný výkon si vyžaduje výdrž, radosť z učenia, sebaistotu a schopnosť nedbať na porážky.
Empatia je schopnosť vcítiť sa do situácie, resp. citového rozpoloženia iného človeka. To si však vyžaduje najprv akceptovanie a nepotláčanie vlastných citov. Ten, kto má strach z vlastných citov, nedokáže zachytiť a pochopiť ani emocionálne signály iných ľudí. Empatia by mala byť vlastná každému manažérovi, aby vedel s podriadenými efektívne pracovať a usmerňovať ich podľa ich aktuálnej duševnej situácie.
Angažovanosť alebo umenie medziľudských vzťahov je v práci manažéra veľmi potrebné. Každý jeho styk s ľuďmi si vyžaduje sociálne schopnosti – rozhovor pri hľadaní alebo ponúkaní zamestnania, zaobchádzanie so zákazníkmi či riadenie pracovníkov. Takisto je to nevyhnutná vlastnosť k riešeniu konfliktov.
Ako sa správajú a konajú ľudia s vysokým EQ?
| Človek s vysokým EQ... | Čo urobí (a čo by urobil ten s nízkym EQ) |
| 1. Opisuje a označuje svoje pocity, nie ľudí a situácie. | „Som netrpezlivý.“ namiesto „Toto je absurdné.“ „Cítim sa dotknutý a zatrpknutý.“ namiesto „Si necitlivý hlupák!“ „Bojím sa.“ namiesto „Šoféruješ ako idiot!“ |
| 2. Rozlišuje medzi názormi a pocitmi. | Názory: „Myslím si, že ...“ namiesto „Mám pocit, že ...“ Pocity: „Cítim sa ...“ |
| 3. Berie zodpovednosť za svoje pocity. | „Žiarlim na teba.“ namiesto „Kvôli tebe na teba žiarlim.“ |
| 4. Pri rozhodovaní si pomáha svojimi pocitmi. | „Ako sa budem cítiť, keď toto ne/urobím?“ |
| 5. Má úctu k pocitom iných ľudí. | Spýta sa: „Ako sa budeš cítiť, keď toto ne/urobím?“ |
| 6. Cíti sa povzbudený, nie nahnevaný. | Používajú to, čo iní nazývajú hnevom na to, aby im pomohlo cítiť sa povzbudený niečo urobiť. |
| 7. Potvrdzuje pocity iných ľudí. | Ukazujú empatiu a pochopenie názorov iných ľudí. |
| 8. Snaží sa získať pozitívnu hodnotu z jeho negatívnych pocitov. | Pýtajú sa sami seba / ostatných: „Ako sa cítim/š? Čo by mi/ti pomohlo cítiť sa lepšie?“ |
| 9. Neradí, neprikazuje, nekontroluje, nekritizuje, nesúdi a nepoúča ostatných | Uvedomujú si, ako by sa cítili, keby to niekto robil im a preto sa tomu vyhýbajú. |
| 10. Vyhýba sa ľuďom, ktorí vyvracajú ich názory alebo ich nerešpektujú. | Čo najviac sa snažia spájať iba s ľuďmi, ktorí majú vysoké EQ. |
Mám, dovolím si smelo tvrdiť, vo svojom okolí ľudí, ktorých mám rada a ktorí istým spôsobom majú radi mňa. Máme veľa spoločných tém a dokážeme spolu na slušnej úrovni komunikovať. Keďže si máme stále čo povedať a cítime sa spolu fajn , vzniká medzi nami niečo, čo sa nazýva priateľstvo. Mnohé tieto priateľstvá ma však , aj napriek tomu, že som za ne vďačná, v istom význame nenapĺňajú. Čím to je? Pred pár dňami som si popri zabíjaní času kúpila v Panta Rhei jednu knižku. Aj keď jej názov ma najprv odradil- zdal sa mi dosť kontroverzný, po prečítaní si úvodu, som sa rozhodla do nej investovať. Zatiaľ som prečítala len 50 strán, ale už mi stihla dať odpovede na pár otázok. Napísal ju významný fyzioterapeut, ktorý celý svoj život doslova zasvätil začarovaným deťom a ich svetu. Hneď v úvode zoširoka opisuje, prečo boli na ňom jeho pacienti závislí a citovo naviazaní. Tu je vyňatá len najpdostatnejšia veta: "Bolo to preto, že si o nich všetci včetne ich najbližších mysleli ( a často to dávali najavo aj navonok) , že sú buď nenormálni alebo mentálne zaostalí. Z môjho výťahu informácií o EQ ma zaujal posledný desiaty bod príkladu správania sa človeka s vysokým EQ. Podľa ostatných bodov asi nie som schopná posúdiť, či sama patrím k tejto skupine ľudí. Ale vyjadrím sa k tomu poslednému. Ako som už písala v jednom článku- viem sa na človeka veľmi silne citovo naviazať. Ale prečo, to som donedávna nevedela vysvetliť.. alebo prečo práve na toho konkrétneho človeka. Ľudí, ktorých mám naozaj úprimne rada je veľa, ale tí, na ktorých som naviazaná sú aktuálne len dvaja. Jedného poznám už dosť dobre, má mnoho povahových čŕt a vlastnostní, s ktorými sa nestotožňujem alebo mi priamo vadia; a napriek tomu.... Druhého poznám veľmi krátko a okrem jeho osoby v pracovnej pozícii a pár všeobecne známych faktov alebo toho čo mi o sebe prezradil, o ňom neviem takmer nič; a napriek tomu...Tak čím to je? Z prečítaného som nadobudla presvedčenie, že práve títo dvaja ľudia patria k tým, ktorých hodnota EQ je vyššia s akou sa stretám u ostatných. Tým nechcem povedať, že si myslím, žeby mali moji priatelia nízke EQ. Moje súkromné meranie výšky EQ týchto ľudí úzko súvisí s mojim špeciálnym dieťaťom a mojim vnímaním jeho existencie. Všetci moji blízky a priatelia sú inteligentní a vzdelaní ľudia. A preto často nad vecami uvažujú v racionálnych hladinách. Keď sa pozrú na Nikinka, vidia jednoducho postihnuté dieťa, ktoré nechodí, nerozpráva a mnohé ďalšie veci nerobí tak, ako normálni ľudia. Zároveň však vidia jeho prirodzene pekný vzhľad, úsmev a priateľskú povahu; a tak pre nich nie je také zložité obľúbiť si ho a mať ho rád... aj napriek tomu, že je postihnutý. Napísané okázalejšie: možno si myslia, že je chúďatko hlúpučký ( veď má trvale poškodený mozog), ale má tak trochu aj šťastie, milujúcu maminku a je celkom zlatý, tak prečo nie... Rozdiel v mojom vnímaní jeho osoby je hlavne v tom, že verím v jeho potenciál. Som presvedčená, že je to inteligentný malý človiečik, ktorému len niečo bráni v tom, aby nám to ukázal. Pod to "niečo" spadá fakt, že jeho mozog je skutočne poškodený, ale aj tak trochu mystický pojem- diagnóza. Človek s vysokým IQ by na tieto vety zareagoval čiste racionálne. Možno by ma zavalil množstvom informácii a štatistikami úspešnosti "vyliečených" detí s podobnými alebo rovnakými diagnózami. Zatiaľ čo človek s vysokým EQ je natoľko empatický a chápavý,že aj napriek svojmu nie nízkemu IQ a iracionalite celej problematiky, so mnou začne zdieľať moje presvedčenie. Tomuto presvedčeniu a mojej nepodmienenej láske k Nikinkovi uverí do takej miery, až sa k nemu podľa toho začne správať sám. Pritom si to možno ani nebude do detailov uvedomovať. A potom ho bude mať rád rovnako ako ja - nie NAPRIEK TOMU, že je iný ale PRÁVE PRETO , že je iný! Niki toto správanie dokáže dokonale vycítiť a rozoznať druh lásky, ktorý je mu venovaný. LEN TÝM ľuďom potom ukáže svoju šikovnosť a opätuje lásku. Týmto ľuďom som vďačná viac ako iným, lebo mi pomáhajú rozvíjať Nikinkove schopnosti, a ukazovať tým ostatným, že nie je len postihnuté dieťa, ktoré má právo na život, ale plnohodnotná osobnosť! A mňa navyše robia šťastnejším človekom. Či som na nich naviazaná z dôvodu, aký je uvedený v spomínanom 10. bode príkladov správania ľudí s vysokým EQ, alebo len z dôvodu toho, že mi ich EQ a správanie vyplývajúce z neho mimoriadne imponuje, nechám na posúdenie druhých (celkom by ma to zaujímalo). Vrátim sa však ešte ku knižke, ktorú práve čítam. Jej podstata a hlavná myšlienka autora spočíva v presvedčení, že najlepší liek pre postihnuté deti je láska ich rodičov a ich viera v schopnosti , inteligenciu a potenciál dieťaťa (nech už má porucha dieťaťa akýkoľvek rozsah alebo závažnosť). Toto presvedčenie vzišlo z jeho zdĺhavej štúdie a spolu s tímom najznámejších uznávaných lekárov tej doby z rôznych oblastí od neurochirurgie až po logopédiu, na tom postavil všetky svoje liečebné metódy. Za zmienku pritom stojí, že zaznamenané úspechy neboli zanedbateľné. |
Príspevky
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára