Keď v nás jar budí silu a fantáziu (94/365)

Hodinka a pol tvrdej driny- chôdze bez prestávky, bez nadnášania , bez  zľutovania :D ; tak to unaví.
Domov nám chýbal už len kúsok, ale zrazu prišiel ten moment, keď nožičky už naozaj nestíhali za snahou, a začali sa nebezpečne zauzľovať navzájom.  Lavička síce nadohľad, ale  priblížiť sa k  nám nechcela, aj napriek tomu, že sme ju volali naozaj pekne.

Ale stačí mať pri sebe maminku, ktorá na svojej silnej ľavačke nesie takmer päť kilovú krabicu,  a oddych je zaručený.
Z tvár okoloidúcich sa dalo čítať kadečo: od obyčajných úsmevov až po "to je šialená matka" :D Som však presvedčená, že v skutočnosti všetci Nikinkovi len závideli. :)
Po 10 minútovom krabicovom relaxe  plného úsmevov , zvládol Niki cestu domov až po posledný schodík bez váhania.
Dnes sme určite prekonali náš rekord v súvislej chôdzi čo sa vzdialenosti aj času týka.

Je úžasný a som naňho neskutočne pyšná!!!