Pomocníček

 Začalo to obyčajnou, už toľkokrát vyslovenou vetou: " Miláčik, podržíš mi to prosím chvíľočku?" Strčila som pritom malému (ne)pomocníkovi do rúk malý ľahký plastový nákupný košík, zatiaľ čo som sa vrátila k pokladni zaplatiť nejakú drobnosť. Len mikrosekundu trvalo kým som si uvedomila, že Niki košík drží a nepustil ho hneď na zem, ako uňho doteraz vždy bývalo zvykom.

 

 Sekundy pomaly pribúdali a Niki košík stále držal.

 Vďaka superpomalej predavačke pribúdali už aj minúty a Nikinko košík stále vytrvalo držal.

 Aj keď je vidieť, že pre neho možno až taký ľahký nebol, dojímalo ma ako si ho prechytával v snahe, aby mu nespadol.

 Aj napriek miernej beznádeji v jeho tváričke tam bolo vidno aj kúsok dôležitosti zo zverenej úlohy, navyše ešte kusisko sústredenia. Práve v momente, keď bol košík už len pár centimetrov nad zemou a Niki od vyčerpania vo výraznom podrepe, som dostala svoj výdavok z pokladne a mohla som môjmu snaživému pomocníkovi odľahčiť. Poďakovala som mu za ochotu a pomoc, košík mu z rúk vzala a odložila ho na kopu ostatných. V tej istej sekunde sa vzpriamil a s najdlhším a najhlbším výdychom, aký som kedy počula, vykročil k dverám.

 Bol to pre mňa jeden z najkrajších darčekov, aký mi mohol dať. Keď totiž on sám niečo nechce, nedotlačil by ho k tomu človek ani párom volov.
Bol to taký maličký dôkaz lásky. Chcel maminke spraviť radosť.... a podarilo sa mu to :)

O pár dní  mi zas ochotne odniesol taštičku  a vyzeralo to, akoby to pre neho bolo bežné. Ďalší maličký dôkaz, a veľká radosť potom.