Nikinko ju nemá rád, ale to sa už opakujem.....
No viróza neznášanlivosti zimy sa tuším šíri ďalej, už preskočila aj na mňa.
Sedíme doma, už sme sa napapali, pocvičili, pohrali, pospievali a potancovali, a ja premýšľam absolvovať nejakú tú prechádzku. Ale čím viac premýšľam, tým je šanca, že sa von aj dostaneme mizivejšia!
Pretože..... kým Nikinka oblečiem, brániaceho sa a bojujúceho s rukávom, ponožkami, čiapkou, bundou, ale aj so mnou, určite sa rozprší
Vonku, kým som sa dostala k mojej ďalšej úvahe, už pršať aj začalo!
Ale vraj treba chodiť von za každého počasia, ale čo ja viem.....pri predstave ako zas skladám kočík, aby sa vošiel do výťahu, jednou nohou držím ťažké výťahové dvere, jednou rukou tisnem poskladaný kočík na zadný kolesách do výťahu, druhou rukou držím za kapucňu už padajúceho Nikinka, to že je nacibulený je pre neho vlastne záchrana....... ALE vo výťahu dostane záchvat a treba ho zdvihnúť na ruky. Metajúceho sa v záchvate je problém ho udržať aj v ľahkom tričku. O to väčšia je to sranda, keď sme obaja naobliekaní, a bundy sa nám šmýkajú, ako keby boli navoskované. Popritom všetkom stále jednou nohou držím poskladaný kočík v rohu výťahu, aby som nezabudla na pleci mi visí kabelka ( pri pohľade na ktorú by ma mnohí presviedčali, že je to menšia cestovná taška) plná Nikinkových potrebností, bez ktorých nemôžme spraviť z domu ani krok. Keď výťahová kabína zakotví na prízemí Nikinkov záchvat ešte trvá, ale za dveramí výťahu už nervózne prešľapuje suseda s plnou náručou nákupných tašiek. A tak celú procedúru boja s kočíkom, výťahom, či zmietajúcim sa Nikinkom v náručí (?) absolvujem znovu.
Zišli sme len 5 poschodí a ja mám dosť! Nevládzem, ale už keď sme došli tak "ďaleko" vyjdeme aspoň na chvíľu von.
Pomyslím si, že pár kročkov po svojich mu neublíži a tak poctivo kráča . Celých 10 metrov, jemnučké kvapky dažďa mu spôsobuju panický záchvat. Tak ho teda posadím do kočíka, úspešne ho pozapínam do zimného fusaku. Zrazu pršať prestalo, ale fúka. Výborne , len fúka. Niki to neznáša rovnako ako dážď, sneh a čokoľvek padajúce z neba. Jediné riešenie je stiahnuť mu strechu kočíka pred tvár. To ale nič nevidí, ale jemu to moc nevadí. Oprie sa dozadu a tvári sa ako keby tu ani nebol. To si tú prechádzku užíva!
Návšteva obchodu prípadne lekárne prebieha tak polokatastroficky. Keďže nezvládam držať aj Nikinka, tlačiť kočík a popritom nakupovať prípadne platiť, Niki musí ostať sedieť v kočíku. Ale spokojný nie je ani trochu, je mu v tom zimnom fusaku teplo, je netrpezlivý, nechápe prečo stojíme v rade, a hnevá ho sladko sa prihovárajúca pani (ani sa mu nečudujem). Najprv len pomrnkáva, ochvíľku už piští a potom reve na plné obrátky, vzpiera sa na nohách a ja ten rad myšlienkami poháňam vpred a dúfam, že z kočíka nevypadne. Sladko sa prihovárajúca pani sa naďalej prihovára malému zlostníkovi - už dosť príkro! V tom sa pán stojaci v rade pred ňou obzrie a vyzve ma, aby som ho predbehla. Sladká pani zrazu zmení tón hlasu... neriešim...
Pri našom návrate už znovu prší, teda presnejšie- leje ako z krhly. Domov už viac-menej bežím. Kočík ako naschvál začne z nepochopiteľných príčin neustále vytáčať doprava. Ja nadávam, okoloidúci zvláštne pozerajú, Nikinko sa rehoce (čo je to škodoradosť vie moc dobre). V skutku krásna prechádzka!
Po tom ako vytiahnem kočík hore šiestimi schodmi nás znovu čaká výťahová story. Teraz ale s plnšou a ťažšou "kabelkou" na pleci a s mokrým kočíkom,ktorý mi v poskladanom stave na nohách vytvorí poslednú pečať tejto vydarenej prechádzky.
Moje spomienky na nedávnu prechádzku ma teda presvedčili, že na prechádzku nepôjdeme- minimálne nie za takéhoto počasia. Obchod a lekáreň teda vyzmem navštíviť niekoho z rodinných príslušníkov.
A čo tak previesť sa niekam aspoň na aute. Aby sme zmenili vzduch, zabili chvíľu času. No lenže kam. Niekam do nákupného centra, len sa tak poflákať? Nikinko sa rád prechádza v takých priestoroch- je tam veľa nových vecí, ktoré sa dajú obdivovať. Veľký priestor, ktorý mu poskytuje čiastočnú slobodu. No a hlave, nie je tam zima, neprší a ani nesneží tam. Škoda len, že najbližšie také je asi 40km od nás. A keď si vyrátam koľko by nám zabralo času cesta tam a späť, tak by sme na mieste mohli stráviť času tak 10-15 minút, aby sme sa domov vrátili vo vhodnom čase, ktorý by toleroval náš bežný denný režim. Oplatí sa to? Finančne, časovo, ale aj s ohľadom na Nikinka a jeho potreby.... Moc nie :(
Tak "vyvetrať" sa na aute nepôjdeme tiež. A tak, aby som umlčala svoje kričiace svedomie, oblečiem Nikinkovi aspoň hrubšiu mikinku, na hlavičku dám tenšiu čiapku a v izbe otvorím dokorán okno na takých 15 minút.
Viem, som lenivá, či unavená? Som fakt unavená, podobné prechádzky ma strašne fyzicky vyčerpávajú. Nikiho častejšie záchvaty a kŕče z chladu aj psychicky.
Je január, ale zdá sa mi, že táto zima trvá už veľmi, veľmi dlho.
Ale moja unavenosť ma donútila vymyslieť aj ďalšiu náplasť- investovať trochu do prostriedku, ktorý by mi výrazne uľahčil manipuláciu. Do prostriedku, ktorý odľahčí mojim rukám a hlavne chrbtici.
Nie je to ferari medzi golfáčmi a evidentne je Nikimu tak veľmi akurát, že z neho vyrastie skôr než sa stihneme nazdať. Ale teraz mi to prišlo ideálne riešenie. Je malý, ľahučký, poskladať ho viem aj jednou rukou, určite sa zmestí aj do výťahu, hravo aj do auta, a navyše - mne aj Nikinkovi sa páči.
Zatiaľ sme ho vyskúšali len doma, ale zajtra pôjde " na ostro".
Nikinko je už veľký, kráčať po svojich sa mu páči, a tak to mienim využiť ako sa len bude dať. Golfáčik nám poslúži len v núdzových stavoch, keď už naozaj nebude vládať. Používať ho asi najviac budeme na presuny z auta do obchodu, do bytu a na krátke trasy.
A hádam aj tá jar už čoskoro príde.....
Príspevky
