Stránky


Človek má právo pozerať na druhého zhora len vtedy, keď mu chce pomôcť vstať ( Gabriel Garcia Marquez)

utorok 13. marca 2012

Geomag baby

Alebo nekončiaci príbeh o snahe naučiť dieťatko funkčne sa hrať.
 Už veľmi dlho počúvam v pravidelných intervaloch otázku: " postaví na seba dve kocky?"
Jednoduchá vec, ktorá sa považuje za dôležitý medzník v psychickom vývoji.
Nie, nepostaví.
 V princípe si však myslím, že je to preto, že ho to vôbec nezaujíma. Nevidí v tom zmysel. Vlastne obľubuje a uprednostňuje zvukové hračky. Nemusia byť elektronické, stačí, že vydávajú nejaký jeho uchu milý mechanický zvuk- klepkanie, rapkanie, hrkanie,cinkanie.... Zbožňuje gombíčky, páčky a kľúčiky všetkého druhu. Po každej akcii očakáva reakciu. Keď na seba postavíme dve kocky, nič sa vlastne nestane. Okrem mojich motivačných ovácií, ktoré sa mu už zrejme zdajú otrepané a otravné.
 Pred časom som mu zaobstarala magnetickú stavebnicu Geomag baby. Sada (doslova) pár stavebnicových dielov obsahujúcich magnety za dychvyrážajúcu cenu. Ale čo človek neobetuje z túžby po maličkom pokroku... Dúfala som... verila som, že mu pomôže pochopiť princíp spojenia dvoch predmetov. Že rôznorodosť tvarov a možností sa mu aspoň trochu zapáči, a bude ho motivovať.
 Pravda je taká, že za asi tri roky pravidelnej snahy sme v tomto nepokročili ani o máčny máčik.
 Dieliky buď drží v rukách a búcha nimi, zovretie pritom nepovolí ani trošku a tak magnety nedostanú príležitosť spojiť sa.
 Alebo nimi  v rukách tvorí malé kružnice, sem-tam nimi zatrasie a neveriacky si ich obzerá so zjavným sklamaním z toho, že nevydávajú žiaden zvuk.
 Jediné, čo ho dokáže nadchnúť je, keď mu ukážem, že sa z nich dajú vyrobiť pekné farebné loptičky.
 Mnou vytvorené loptičky majú v jeho rukách krátku životnosť. Dokáže sa z nich chvíľku krásne potešiť. Jeho záujem o stavebnicu trvá do momentu, kedy sa mu nechtiac alebo aj cielene podarí loptičku rozdvojiť.
 Moja opakovaná snaha navnadiť malého nestavebníka na obľúbené loptičky absolútne zlyháva.
 Skúšam to teda so zložitejšími stavbami vznikajúcimi paradoxne veľmi jednoduchým spôsobom - náhodným spojením magnetov. Dávam si záležať, aby Niki videl, aké je to jednoduché. Občas jeden dielik zvedavo chytí a akoby sa ho snažil priložiť. Kameň úrazu je jeho silné kŕčovité zovretie.

 Celá naša hra trvá veľmi krátko. Moje požiadavky ho začnú prirýchlo nudiť a otravovať. A od znechutených ksichtíkov je len maličký krôčik k jeho zvláštnym stavom vyvolaným zrejme stresom, ktoré vedia skončiť až epileptickým záchvatom.
 A pritom chýba tak máličko ... úžasné je už to, že má so mnou takú trpezlivosť, že sa opakovane nechá nahovoriť na tie moje šaškárne. Často mu v očkách svieti - "maminka, nerozumiem tvojmu svetu, ale snažím sa; a preto, že ťa ľúbim, chvíľku to vydržím"
 "Snažím sa, ale treba vedieť kedy dosť, tak to teraz pekne zlikvidujme a chvíľku zas robme to, čo baví mňa " :)

  Nie len jeho demonštratívne, až zúrivé zahryznutie sa do kruto skúšaného hryzátka určeného pre bábátká s prerezávajúcim sa chrupom tomu jasne nasvedčuje.
 Silný stisk sánky ho upokojí len čiastočne, pritúlenie je nevyhnutné - treba sa predsa uistiť, že všetko je aj napriek ďalšiemu nepochopeniu v poriadku a maminka sa preto nehnevá.
 Nie, nehnevá :)
Pretože aj keď nie je ´geo´  ani ´mag´ , je to predsa stále MOJE ´baby´ 

piatok 2. marca 2012

Raňajky, obed aj večera

 Jeho úsmevy.
 Zasýtia, dodajú silu, energiu.
 Majú tie najideálnejšie výživové hodnoty.
Vhodné servírovať pri teplote aspoň 10 stupňov s trochou slnka.
 Ako prílohy je možné použiť jazdu autom, vláčik križujúci nám cestu, rozľahlé námestie... čokoľvek, čo zvýrazní chuť úsmevu :)

 Potom stačí už len vychutnávať...
 ...vychutnávať...
 ...vychutnávať...
 ... a vychutnávať.
 Dobrú chuť
 Presne toto menu, so všetkými tými prílohami, mi tak veľmi chýbalo!
 Moja túžba vidieť sneh, by zniesla byť už navždy upokojená výhradne pri pohľade na romanticky zasnežený vrchol Choča vypínajúci sa nad našim mestom.

Ale nekazme si chuť, nereálnymi túžbami...

štvrtok 1. marca 2012

Nielen o výťahu, dverách a strihaní ... alebo poROZUMenie

 Tak veľmi sa za posledný pol rok zmenil. Trošku zvážnel, nie v zlom slova zmysle, stále je to veľký optimista. Mení sa však na takého hĺbavého mudrlanta.
 Jeho reakcie sa zmenili, hodne vydrží počúvať a hoci jeho reakcie stále nie sú slovné, zdajú sa mi stále viac "k veci".
 Nedávno sme po dlhom čase stretli kamarátku. Pozrela sa na Nikinka a svojou hláškou, že má v tvári mimoriadne presvedčivý inteligentný výzor, potvrdila moju domnienku z posledných mesiacov.
 Rozumie. Donedávna som si to, napriek okoliu, myslela. Dnes som o tom presvedčená.
Nikinko na moju výzvu nastúpi do výťahu, aj z neho vystúpi. Kráča k dverám, keď poviem, že "ideme tata" . Keď poviem, že mu idem nachystať raňajky/obed, pre neho proste "ham", automaticky mi ide pomáhať do kuchyne. Pri obliekaní a vyzliekaní mi pomáha - na výzvu zdvihne ruky, potlačí ruku do rukáva, zdvihne nôžky, posadí sa aj postaví.
 Na moje milé požiadanie mi dokonca začal podávať predmety. Zatiaľ to funguje len na to, čo aktuálne drží v ruke. Super účinné je to vo chvíli, keď sa mu podarí uloviť niečo, čo zrovna moc nepatrí do jeho rúk. Milo sa na neho usmejem, a opakovane ho vyzývam, aby mi priniesol ukázať, čo za nádheru to má v rukách. Prosím ho, aby mi to dal, aj ja sa chcem predsa potešiť :) A on kráčajúc mi v ústrety so širokým úsmevom na tvári, a s túžbou podeliť sa o radosť z úlovku s maminkou, mi danú vec skutočne podá. Kvôli jeho motorike to nie je dokonalé, občas má problém s odhadom vzdialenosti, ale väčšinou pustí predmet z rúčky úspešne nad mojou dlaňou. A z môjho následného  nadšenia sa aj on úprimne teší. 
 Pred pár dňami na naozaj prekvapil. Vracajúc sa z hyperprechádzky (dúfam že z jednej z posledných tejto sezóny), som ho kúsok od auta do vchodu musela odniesť. Vonku sa akurát rozpršalo a riadne rozfúkalo, a to je pre Nikiho neznesiteľná kombinácia. Ochotne zaboril svoju tvár do môjho ramena a nechal sa odniesť (niežeby sa noseniu niekedy bránil). Ja sa zas netajím tým, že sa na túto činnosť už necítim, Niki je poriadne ťažký. Po zájdení do bezpečia pred počasím som ho hneď položila na zem a bezmyšlienkovite som mu povedala, aby šiel otvoriť dvere, pričom som ho na ne nasmerovala. On sa ale otočil späť ku mne, chvíľu na mňa pozeral a potom sa predral za mňa a ťahal kľučku na dverách, ktorými sme práve vošli dnu do vchodu. Podobne bezmyšlienkovite som mu povedala, že nie tieto ale tie druhé. Znovu som ho na ne nasmerovala a upriamila na ne aj jeho zrak.
 Až keď sa suverénne vybral ku nim a snažil sa ich otvoriť, uvedomila som si tú krásnu chvíľu. Pretože presne toto sú tie chvíle, ktoré považujem za malé zázraky. Tieto záblesky mi dávajú nádej a presvedčenie, že všetko bude lepšie. A fakt, že sa výskyt tých zábleskov zhusťuje, je pre mňa nádherný pocit.
Podobné prekvapenie som zažila v súvislosti s Nikinkovou bujnou hrivou. Už dlhšiu dobu som ho strihala výhradne sama doma, osobitým spôsobom, ktorý bol pre nás ale prijateľný kvôli Nikiho strachu, až panike pri tomto nutnom úkone. Po dlhom čase som si trúfla na návštevu kaderníctva.
S malou dušičkou som ešte po príchode oznámila ochotnej "tete strihačke", že je možné aj to, že z toho nič nebude. Svojim milým a neodbitným prístupom ma posmeľovala. Niki sa napriek utešovaniu skutočne bál. Šikovná "strihacia teta" ale vymyslela fintu s malou vlasatou bábikou, ktorej už značnú časť porastu zjavne zlikvidovala na ukážku pri iných deťoch. O účinku na môjho ustráchaného syna som síce nebola presvedčená, ale divadielko to bolo celkom pekné a pre Nikiho zjavne zaujímavé, lebo ho bez mihnutia oka pozoroval a počúval, a vyzeral pritom naozaj sústredene.
 A on, napriek evidentnému strachu, ktorý prejavoval silným držaním mojich rúk tzv. spôsobom do modra :D, hrdinsky sedel bez pohnutia, bez muknutia, či pípnutia, bez krútenia hlavou, bez snahy rukami zabrániť tej nepríjemnej procedúre, alebo rovno utiecť.  Len sem-tam jemne pokrčil plecami.
 Hneď ako teta strihačka vyslovila ´koniec´, dieťatko rýchlym skokom zoskočilo zo stoličky. Že to zvládneme takto krásne by som si netrúfla ani dúfať.
Vtipný bol ešte moment, keď sa už oblečený a na odchod pripravený Niki rozhodol ísť ešte utešiť svoju spolutrpiteľku ostrihanú bábiku. Sám sa vybral späť k inkriminovanej stoličke, blízko ktorej sedela aj kamoška-bábika, trošku jej pošteklil očko, vtisol jej na jej gumenú tvár pusu a niečo láskyplne zamumlal. Už niekoľkýkrát sa mi potvrdilo, že empatii ho učiť naozaj nemusím, zvláda ju bravúrne.