Stránky


Človek má právo pozerať na druhého zhora len vtedy, keď mu chce pomôcť vstať ( Gabriel Garcia Marquez)

nedeľa 29. januára 2012

Pár zrniečok ranného omylu


Nikinko sa mení. Denne ma vie potešiť milými maličkosťami. Menia sa ale aj donedávna dobré zvyky. S láskou spomínam na tie časy, keď mal v súvislosti s jedlom jediný problém- vždy ho bolo málo. Zjedol prakticky všetko, čo mu človek naservíroval. Naozaj nemusí sladké jedlá, ktoré iné deti naopak vyslovene baštia.  Má rád husté polievky, veľa mäska.... no a na raňajky chlebík.
Ovocie nemusí- patrí do kategórie "sladké"
Zelenina mu naopak problém nerobí, zahryzne sa napríklad aj do surovej cibule a vyžuje z nej všetku šťavu.
Pomazánka so šalátovou uhorkou ešte tiež nebola odmietnutá. S takouto chlebíkovou armádou sa vedel Niki popasovať na raňajky za 10 minút. Vedel...

Zrazu sa mu ale niečo znepáčilo a niekoľkýkrát mi ukázal svoj nový zvyk - na protest si ľahnúť na zem s jednou rukou v ústach tváriac sa pritom, že tu vlastne ani nie je. Nereaguje ani na oslovenie. A ja môžem len hádať, čo sa mu nepáči a čo ho rozrušilo.
 Po chvíľke som na to  prišla - uhorku som nechtiac posolila. Ešte neprebudená po nočnej šichte alebo po Nikinkovsky - po dobrej nočnej zábave. Ja zeleninu solím, veľa. Niki ju zje LEN neposolenú.

 Chybu som napravila, slanú uhorku som odstránila a malého trucmena posadila do stoličky, z ktorej si zatiaľ netrúfa utekať, nakoľko je to neľahká úloha.


  Ako riešenie ho to neuspokojilo. Vidieť tak do tej hlavičky. Zrejme to vnímal tak, že som ho tými raňajkami už raz sklamala, a nechápal čo mu to tam teraz podsúvam. Chlebík si zvedavo obzeral, môjmu dohováraniu nech ochutná statočne tvrdohlavo odolával.






 Moja snaha pomôcť mu dopraviť jedného "vojačika" do pusy ho rozčúlila.



 Všeobecne sa nám to jedenie nejako rúca. Na každé, aj obľúbené jedlo ho musím prehovárať.

 Každý deň sa s jedením pasujeme. Neostáva mi iné, len byť v tomto trpezlivá a ak neuspejem raz, skúšať to o 15 minút znovu. Aj keď nakoniec sa mi podarí doňho dostať v primeranej miere raňajky, obed aj večeru.


 Z desiaty a olovrantu sa  stali zbytočne starostlivo chystané chody, ktoré končia buď roztrúsené všade po izbe alebo ich zvládnem ja, čím ich zachránim pred smrťou v odpade.
 Z nášho denného režimu sa vytratilo aj bežné mlsanie slaných dobrôt. Na tak veľmi obľúbené tyčinky sa zrazu vlažne pozerá, čím sme stratili aj jedinečný prostriedok na motiváciu.
 Nútiť ho nemá význam. Obranná reakcia je mi po pár zážitkoch dobre známa.
 Protestne kŕčovite zavesená rúčka v puse a neprítomný pohľad.
Po 15 minútach mojej ignorácie sa Niki predsa len osmelil....
 Aby si zachoval svoju "urazenú" tvár, chlebík do seba súkal veľmi pomaly.
 Každú kocku desaťkrát obrátil v rukách, chlebíkom poklepkával po stolíku, po sebe, pohadzoval si ho ako som ho to učila robiť s loptičkou (hurá, aspoň viem, že to dokáže!)



Skrátka, spravil si z toho zábavku, po ktorej ostala menšia pohroma.
 Ale po 40 minútach boja väčšina chlebíka skončila v brušku.



A ja nechápem, rozmýšľam, hľadám vysvetlenia. Môžu za to pridané lieky do jeho denného menu? Neviem. Na druhej strane so záchvatmi sme na tom v tomto období rekordne priaznivo, čo sa počtu týka.
 Alebo je to len nejaký bubák v jeho hlavičke?  Nemám rada bubákov!

Ale nie je všetko len zlé, ako dôkaz pridávam náš prekvapivo-šokujúci dialóg spred pár dní.
Ja: " Nikinko ideme buvať?"
Niki: "Heeeej"
Ja: " A chceš aj dudu?
Niki: "Heeej"
Ja: " Naozaj ti ju treba?
Niki: (so sladkým láskyplným pohľadom) mňam- mňam

nedeľa 22. januára 2012

sobota 21. januára 2012

Ako nakupujeme


Alebo skôr ako nenakupujeme.
Zákazníkov ako my musia mať obchodníci veľmi neradi. Sme totiž tí nespratníci, čo sa prídu popozerať, pochytať, občas aj spraviť neporiadok a väčšinou nič nekúpia. Občas samozrejme kúpime niečo malé bežnej potreby. Veľké nákupy však absolvujeme radšej bez Nikinka.
Nakupovanie tohto druhu praktizujeme skôr kvôli tomu, aby mal Niki príležitosť do sýta sa poprechádzať. Keďže vonku v zime dlho nevydržíme a ulice sú akési ponuré, bez života a tým pádom bez motivácie kráčať, pestré  priestory obchodu sú pre nás tým pravým prebúdzačom k životu.



Do nenakupovania priatelia :)

Balansujeme

Od malička hojdanie zbožňuje.
 Mal asi 9 mesiacov, keď sme kúpili domov interiérovú hojdačku. Nevedel vtedy ešte úplne bezpečne sám sedieť, a toto bola jedna z mála možností ako si mohol užiť aj inú polohu ako len ležiac na brušku.



Netrvalo to dlho a hojdanie si veľmi obľúbil.

 Užívali sme si ju odvtedy doma každý deň, až kým sme z nej nevyrástli.
 Potom sme zvykli od jari do jesene, koľko nám to len počasie dovolilo, tráviť čas hojdaním na našom ihrisku.
 Keďže počasie nám nie vždy prialo a spôsobov ako úspešne zabaviť Nikinka tiež nebolo priveľa,  dostal svoju druhú hojdačku. Dlho som zháňala takú, ktorá by pre neho bola vhodná hlavne po stránke bezpečnosti. Užili sme si s ňou veľa zábavy. Mala len jednu chybičku- nemala funkciu priamoúmerného rastu s dieťaťom.
Hojdanie nám chýbalo. Tak som zas začala hľadať.

 A našla som.
 Verím, že nám prináša nie len zábavu a pohodu, ale aj menší tréning. Hojdacia sieť sa totiž pri každom najmenšom pohybe rozhojdá do všetkých strán, udržať sa naďalej v želanej polohe nie je také jednoduché.


 Aj obyčajný cieľ- postaviť sa z nej, je oveľa zložitejšie akoby sa mohlo zdať.
 V niektorých chvíľach to dokonca vyzeralo dosť nebezpečne, ale cieľavedomý vytrvalec nestrácal z tváre úsmev


 Aj keď  musela kvôli ´zauzlenej´ruke trochu pomôcť maminka,
 nakoniec to zvládol :)

A na ďalší deň už z nej vstával akoby to robil vždy
A tak nepochybujem, že čas strávený touto zábavkou, je pre neho zároveň veľkým prínosom. Pretože jeho vždy tak mizerné rovnovážne reakcie sú zo dňa na deň lepšie.

Error fixed?

Žeby sa chyba v programe zázračne opravila?


 Vyzerá to tak :)
 Nenamietam...
 Vidieť ho spokojného a veselého je na nezaplatenie.
 Vidieť ho takého napriek doteraz neznášanému snehu priam neuveriteľné.



 Píšem málo, lebo strácam slová.


Ten pocit, keď pri prvom vzhliadnutí snehu je namiesto krivého znechuteného výrazu v tvári krásny úsmev, je neopísateľný.


V klasickom sánkovaní sme zatiaľ čaro neobjavili.
 Zato sme prvýkrát zažili, čo to je užiť si čerstvo pripadnutú kopu ozajstného snehu.

 Hoci jeho znášanlivosť zimy naďalej nepresiahla 20 minút...


 ... jeho prekvapujúca nebojácnosť,

 úprimná radosť




 a nekončiaca dobrá nálada sú naozaj zázračné.


 A napokon novoobjavený spôsob prejavenia, že má toho všetkého už dosť- s vážnou tvárou jednoducho kráčať preč- je tiež prijateľnejší ako neutíchajúci rev hodný kráľa zvierat.