nedeľa 29. januára 2012
Pár zrniečok ranného omylu
Nikinko sa mení. Denne ma vie potešiť milými maličkosťami. Menia sa ale aj donedávna dobré zvyky. S láskou spomínam na tie časy, keď mal v súvislosti s jedlom jediný problém- vždy ho bolo málo. Zjedol prakticky všetko, čo mu človek naservíroval. Naozaj nemusí sladké jedlá, ktoré iné deti naopak vyslovene baštia. Má rád husté polievky, veľa mäska.... no a na raňajky chlebík.
Ovocie nemusí- patrí do kategórie "sladké"
Zelenina mu naopak problém nerobí, zahryzne sa napríklad aj do surovej cibule a vyžuje z nej všetku šťavu.
Pomazánka so šalátovou uhorkou ešte tiež nebola odmietnutá. S takouto chlebíkovou armádou sa vedel Niki popasovať na raňajky za 10 minút. Vedel...
Zrazu sa mu ale niečo znepáčilo a niekoľkýkrát mi ukázal svoj nový zvyk - na protest si ľahnúť na zem s jednou rukou v ústach tváriac sa pritom, že tu vlastne ani nie je. Nereaguje ani na oslovenie. A ja môžem len hádať, čo sa mu nepáči a čo ho rozrušilo.
Po chvíľke som na to prišla - uhorku som nechtiac posolila. Ešte neprebudená po nočnej šichte alebo po Nikinkovsky - po dobrej nočnej zábave. Ja zeleninu solím, veľa. Niki ju zje LEN neposolenú.
Chybu som napravila, slanú uhorku som odstránila a malého trucmena posadila do stoličky, z ktorej si zatiaľ netrúfa utekať, nakoľko je to neľahká úloha.
Ako riešenie ho to neuspokojilo. Vidieť tak do tej hlavičky. Zrejme to vnímal tak, že som ho tými raňajkami už raz sklamala, a nechápal čo mu to tam teraz podsúvam. Chlebík si zvedavo obzeral, môjmu dohováraniu nech ochutná statočne tvrdohlavo odolával.
Moja snaha pomôcť mu dopraviť jedného "vojačika" do pusy ho rozčúlila.
Všeobecne sa nám to jedenie nejako rúca. Na každé, aj obľúbené jedlo ho musím prehovárať.
Každý deň sa s jedením pasujeme. Neostáva mi iné, len byť v tomto trpezlivá a ak neuspejem raz, skúšať to o 15 minút znovu. Aj keď nakoniec sa mi podarí doňho dostať v primeranej miere raňajky, obed aj večeru.
Z desiaty a olovrantu sa stali zbytočne starostlivo chystané chody, ktoré končia buď roztrúsené všade po izbe alebo ich zvládnem ja, čím ich zachránim pred smrťou v odpade.
Z nášho denného režimu sa vytratilo aj bežné mlsanie slaných dobrôt. Na tak veľmi obľúbené tyčinky sa zrazu vlažne pozerá, čím sme stratili aj jedinečný prostriedok na motiváciu.
Nútiť ho nemá význam. Obranná reakcia je mi po pár zážitkoch dobre známa.
Protestne kŕčovite zavesená rúčka v puse a neprítomný pohľad.
Po 15 minútach mojej ignorácie sa Niki predsa len osmelil....
Aby si zachoval svoju "urazenú" tvár, chlebík do seba súkal veľmi pomaly.
Každú kocku desaťkrát obrátil v rukách, chlebíkom poklepkával po stolíku, po sebe, pohadzoval si ho ako som ho to učila robiť s loptičkou (hurá, aspoň viem, že to dokáže!)
Skrátka, spravil si z toho zábavku, po ktorej ostala menšia pohroma.
Ale po 40 minútach boja väčšina chlebíka skončila v brušku.
A ja nechápem, rozmýšľam, hľadám vysvetlenia. Môžu za to pridané lieky do jeho denného menu? Neviem. Na druhej strane so záchvatmi sme na tom v tomto období rekordne priaznivo, čo sa počtu týka.
Alebo je to len nejaký bubák v jeho hlavičke? Nemám rada bubákov!
Ale nie je všetko len zlé, ako dôkaz pridávam náš prekvapivo-šokujúci dialóg spred pár dní.
Ja: " Nikinko ideme buvať?"
Niki: "Heeeej"
Ja: " A chceš aj dudu?
Niki: "Heeej"
Ja: " Naozaj ti ju treba?
Niki: (so sladkým láskyplným pohľadom) mňam- mňam
Prihlásiť na odber:
Zverejniť komentáre (Atom)
Jenda měl s jídlem problémy odjakživa..ale dnes jsem měla radost..snědl brambory s kečupem:-) Zeleninu nesolím. Tu solí moje maminka.
OdpovedaťOdstrániťAhoj, mneni se chute...Tomi mi donedavna snedl vse, co jsem mu pripravila. Ted uz si vybira. Kdyz tak vezmes i my ne vzdy mame chut na to, co nam daji pod nos. A tak taky hadam a davam vetsinou z dvou veci na vyber. Tisko kricim huraaa k tem epi. A zaroven kricim velke huraaa a jeeej k vasemu rozhovoru. Krasa
OdpovedaťOdstrániť