1. adventná nedeľa (342/365)

Ježiško sa vraj už blíži

Ale ako pozerám- tak pozerám, zatiaľ ho nevidím...

Skúsim to zas na ďalšiu nedeľu...

A môžem kľudne spať! (341/365)

Veď toľko párov očí nestráži hocikoho :)

Vždy spolu (340/365)

Cez našu spojku. Včera večer bola nezvestná. To boli nervy! Nakoniec som ju predsa len našla. Malý zvedavec si ju starostlivo uschoval pod svoj paplónik.
Neviem si už ani predstaviť fungovať bez nej. Každý moment, keď ostane Nikinko v izbe sám, je nebezpečný. Aj v spánku.

Nočné potulky (339/365)

 Netreba mať obavy, žeby som dieťa vytiahla v noci z  postele a absolvovala s ním prechádzku po našom biedne osvetlenom meste :D
V čase vzniku tejto momentky bolo 5 hodín popoludní :)  Chcela som len vyskúšať, či sa Niki nebude báť vonku v takej tmúcej-tme.
Asi nie  :)

Vyzbrojený (338/365)

Pre každý prípad....

Keby sa mu tá zima predsa len zapáčila. Veľké nádeje tomu síce nedávam, ale čo ak....

Smiech (337/365)

Uvedomila som si to len v poslednom období, keď sa Nikinko znovu často smeje. Nahlas, celým svojim ja, často až tak, že padá od smiechu, a často aj bez podnetu...
Až teraz som si uvedomila, že od začiatku tohto roka až donedávna sa smial na jeho dovtedajšie štandardné pomery veľmi málo.

S príchodom adventu sa čoraz intenzívnejšie modlím za pokojné sviatky- po všetkých smeroch. Ale hlavne za to, aby sa neopakoval scenár z Nového roku 2011. Ideálne nikdy. Vlastne som si počas celého roka nepripúšťala, žeby sa niečo také mohlo zopakovať. Len na mňa s blížiacimi sa sviatkami neúprosne doliehajú spomienky, mám blbé sny a naozaj sa bojím. Bojím sa aj obyčajnej choroby (lebo vlastne tou to minulý rok asi začalo), s príchodom chladného počasia úzkostlivo strážim Nikiho telesné teplo, možno až prehnane dbám o to, aby nemal studený ani kúsok na svojom háklivom tele. Keď po príchode domov predsa len nejaký studený nájdem, chytá ma vnútorná panika. Chvíľami sama sebe pripadám ako zvrátená, hlavne keď si uvedomím, že sa bojím aj vlastného strachu.

Nikinko je úžasný! Snaží sa mi pomôcť a vie čo robí :) Svojím krásnym šťastným bezstarostným smiechom roztápa moje úzkosti. Aspoň na chvíľu mi dá zakaždým zabudnúť.
Milujem jeho smiech. Len teraz som si uvedomila, ako mi strašne chýbal, keď ho bolo tak málo...

Šťastný (336/365)

Alebo nájdi 5 rozdielov

Ja nevidím žiadny. Aj Nikinko je šťastný- úprimne detsky. Rovnako ako bola v jeho veku Lucka.
Rovnako ako zdravé deti, aj on pozná len svoj pohľad na svet a je v ňom spokojný, pretože si to nevie predstaviť inak.

Zatiaľ ide (335/365)

Zo dňa na deň menej. Holt toto nám každoročne prináša zima. Doma Niki nemá priveľa priestoru na fyzickú aktivitu. Vonku je to tak nachvíľku- ak vôbec. Nikimu chlad nerobí dobre. Spôsobuje mu časté kŕče, a tie určite bolesť a následne únavu.
A tak nečudo, že som si dnes pri pohľade na poletujúce vločky snehu povedala: Už nech je tu jar!

Sústredenie (334/365)

Nikinkova schopnosť sústrediť sa na činnosť vyžadujúcu od neho aktivitu, je stále slabá.
Okrem ....

Papkanie zázračne uzdravuje. Od toho ho nevyruší nič!
Odmalička. Už 5 rokov :)

Keď si zmýli dátum (333/365)

No nie adresu.
Vianočný darček pre môjho anjelika.
A prečo by nemohli byť vianoce aj 18. novembra? V našej mysli hoci aj každý deň.
Veď nikdy nevieme čo je pre nás pripravené na zajtrajší deň. Tak si užívajme dnešok.

Ľudoop? (332/365)

Nikinkoop :)

Na sídlisku (331/365)

Na sídlisku sú naše prechádzky mimoriadne náročné. Nikiho chôdza občas pripomína chôdzu mierne alebo aj mierne viac spoločensky unaveného človeka. To má za následok, že všetky chodníky sú pre nás ukrutne úzke. Keď totiž Nikinka prekvapí nečakaný záchvev narušujúci jeho rovnováhu, dokáže ho ustáť, ale prinesie to zmenu smeru. Tento deň sme trénovali chôdzu po chodníku. Občas viac- občas menej úspešne. Dôležité ale je, že s úsmevom na tvári :)

Dôvod (330/365)

Ľudia sú chronickí sťažovatelia, napriek tomu, že im nič dôležité nechýba. Často plačú, aj  bez dôvodu (alebo si ten dôvod umelo vytvoria)

On je chronicky šťastný, napriek tomu, že mu chýba zdravie. A často sa smeje- aj bez dôvodu (alebo nájde dôvod vo všetkom obyčajnom)

Nákup (ako ho prežíva Niki) (329/365)

Niki väčšinou nemá rád nakupovanie. Sedenie v kočíku, alebo nákupnom vozíku  prizerajúc sa na kopu neznámych ľudí, veci , musí byť nudné. Nečudujem sa mu. Rozhodli sme sa to teda zmeniť.

Nechám rozprávať fotky.

 Tento zážitok sa nedá zhrnúť jednou fotkou.

Bolo by mi ľúto, keby som sa s vami nepodelila o čo len jeden z týchto krásnych okamihov.

A prečo máme od tohto dňa nakupovanie radi?

Netuším, či si je Niki vedomý spojitosti surového mäsa s tým, čo vidí na tanieri tesne pred konzumáciou. Jeho sympatie k nemu sú teda asi vrodené, a mäsko ho priťahuje podvedome.

Donakupovania :)

So starkou (328/365)

Skúška (327/365)

Prvá skúška nášho námestia. S ľútosťou musíme priznať, že na tom Zvolenskom to kráčalo lepšie. Je rozľahlejšie a hlavne rovnejšie. To naše má veľa nerovností , trávnaté plochy sú oddelené obrubníkmi , a to sú prekážky, ktoré Niki zatiaľ nezvláda.
Snáď sa časom naučíme tieto prekážky využiť ako jedinečnú príležitosť naučiť sa ich zdolávať.

Vo svojej posteli (326/365)

Asi za ten mesiac zabudol, že je už taký veľký a už dávno sa vo svojej posteli nemôže postaviť len tak bez následku :D

Vo svojom hračko-raji! (325/365)

Po 4 týždňoch... to bola radosť!

Revolúcia

Nie, nevyhlásila som blogu revolúciu. Moja odmlka bola spôsobená spočiatku našim vrcholiacim pobytom v kúpeľoch - náročnosťou, únavou, mojou chorobou. Nesmiem a ani nechcem opomenúť fakt, že som si chcela ešte užiť spoločnosť úžasných ľudí; a tak mi chvíle, ktoré inak využívam práve na blog, vypĺňalo pár bosoriek - skvelých mamičiek svojich úžasných detí, a nezabúdam ani na ocka.
Po príchode domov som zas popri bežnom dennom fungovaní doháňala zameškané. Okrem iného bolo treba dostať do normálu spánkový deficit.
Jedným z dôvodov mojej blogovej absencie je aj tichá radosť z Nikinkových pokrokov. Každý deň si užívame prechádzky, a aj keď netrvajú dlho, vo svojom vnútri sa ich neviem nabažiť. V kúpeľoch nastalo zlepšenie, v aké som ani nedúfala. Pohľad na každý jeden jeho sebaistý krok ma napĺňa úplne všetkým. Do takej miery, že som na čas stratila potrebu zdieľať naše dni so svetom. Nie že by som sa nechcela podeliť s radosťou. Skôr bolo moje prežívanie týchto zázrakov také silné a zároveň zmätené, že by akékoľvek moje vyjadrenie tu pôsobilo ako nezrozumiteľné bláboly.
Teraz píšem. Som to dlžná svojej výčitke, tomuto blogu aj ľuďom, ktorí nám držia palce a mali už obavy o naše zdravie (ďakujem za vašu starosť aj maily) .
Nemám na to dopĺňať všetko deň po dni. Tak som sa rozhodla, že zvyšok nášho pobytu zhrniem v zmysle hesla " lepšie raz vidieť..."
A tak teda pozerajte ( po kliknutí sem)