Smiech (337/365)

Uvedomila som si to len v poslednom období, keď sa Nikinko znovu často smeje. Nahlas, celým svojim ja, často až tak, že padá od smiechu, a často aj bez podnetu...
Až teraz som si uvedomila, že od začiatku tohto roka až donedávna sa smial na jeho dovtedajšie štandardné pomery veľmi málo.

S príchodom adventu sa čoraz intenzívnejšie modlím za pokojné sviatky- po všetkých smeroch. Ale hlavne za to, aby sa neopakoval scenár z Nového roku 2011. Ideálne nikdy. Vlastne som si počas celého roka nepripúšťala, žeby sa niečo také mohlo zopakovať. Len na mňa s blížiacimi sa sviatkami neúprosne doliehajú spomienky, mám blbé sny a naozaj sa bojím. Bojím sa aj obyčajnej choroby (lebo vlastne tou to minulý rok asi začalo), s príchodom chladného počasia úzkostlivo strážim Nikiho telesné teplo, možno až prehnane dbám o to, aby nemal studený ani kúsok na svojom háklivom tele. Keď po príchode domov predsa len nejaký studený nájdem, chytá ma vnútorná panika. Chvíľami sama sebe pripadám ako zvrátená, hlavne keď si uvedomím, že sa bojím aj vlastného strachu.

Nikinko je úžasný! Snaží sa mi pomôcť a vie čo robí :) Svojím krásnym šťastným bezstarostným smiechom roztápa moje úzkosti. Aspoň na chvíľu mi dá zakaždým zabudnúť.
Milujem jeho smiech. Len teraz som si uvedomila, ako mi strašne chýbal, keď ho bolo tak málo...