Kedy sa to stalo?! (284/365)

Kedy sa to len stalo, že mi z tohto malinkého chrústika

vyrástol tento krásny veľký fešák?!

Pamätám si, že som ako dieťa vnímala tlačidlo na výťahu ako métu ´veľkosti´. Keď som naň zrazu dočiahla, bola som presvedčená, že mi ako "konečne veľkej"  prislúcha kopu nových práv.
Ktovie, ako to vníma Nikinko....

Pridám už len pár milých a zábavných spomienok

Úroda je posvätená (283/365)

 Tento rok bola vraj naozaj bohatá , aj keď toto je len symbolická ukážka v našej škôlke. Tak sa z nej môžme tešiť a ďakovať.

Na momentík, pani pastelka (282/365)

Trvalo to nejaký ten rôčik- dva, ale predsa som sa dočkala. Niki konečne prejavil sám záujem o kreslenie. Alebo skôr čmáranie.
Ku kresleniu som ho nabádala pravidelne už dlhšiu dobu. Občas sa mu to páčilo, občas na to naopak vôbec nemal náladu. Vždy to ale prebiehalo tak, že som mu jeho rukou niečo kreslila, zatiaľ čo sa on čudoval, čo to tá jeho rúčka stvára.
Nedávno začal sám od seba prejavovať mimoriadny záujem o písatká všetkého druhu. Popri jeho dôkladom skúmaní a študovaní, som mu ja začala nenápadne podkladať papier; a nenásilne som mu ukázala, na čo ten malý tenký zázrak, ktorý drží v ruke, slúži.
Jemu následne trvalo len pár čiar, kým pochopil, že túto nádheru vytvoril celkom sám, a evidentne ho to veľmi potešilo. S nadšením sa pustil do divokého čmárania; a ja som mu tentokrát musela pridržiavať ruku nie preto, aby vôbec urobil čiarku, ale preto, aby neboli tie jeho čiary tak ohromne dlhé a potlačili sa vrámci jedného papiera formátu A4 :)
Aj naše spoločné čmáro-kreslenie je teraz o čosi jednoduchšie pre mňa a zábavnejšie pre Nikinka. Tvári sa pritom zrazu viac spokojne a dôležito , už nie prekvapene...

Povedať všetko! (281/365)

Nikinko rozhodne nie je pasívny tvor s nezaujatým výrazom tváre. Práve naopak. Veľmi často na ňom vidno, že by nám chcel povedať všetko! Snaží sa ako vie. A aj napriek tomu, že z neho nevychádzajú zmysluplné sová, rozumiem mu. To, o čo by sa rád podelil, mi nakoniec prezrádza jeho tvár.

Vo filme (280/365)

Dnes sme si spravili malý výlet, aby sme sa na chvíľku ocitli vo filme.

Očko (279/365)

Poštárik (278/365)

Máme radi našu pani poštárku. Nosí nám domov všetko, čo zvládne odniesť (aj to čo by nemusela). 

A tak sa dnes Niki rozhodol pomôcť jej - postrážil jej tašku..... veď čo ak niečo :)

 

Poctivý stravník (277/365)

Nikinkove najobľúbenejšie miesto v škôlke...

... ktovie prečo :)

Chlapec-krásavec (276/365)

Keď má Nikinko náladu, nahovorím ho občas na kreslenie.
Samozrejme s mojou výdatnou pomocou.
Už sa ale naučil  udržať pastelku v ruke aj sám, a dokonca aj grifel na papieri (aspoň chvíľočku) :D
A toto je on, najkrajší obrázok aký som kedy videla!!!!!!! Verte mi!

A s maminkinou pomocou

Musíme totiž kresliť aj niečo, čo má podobu, inak by ho to nebavilo. A tak sme dnes nakreslil chlapca- krásavca :)

Šibalko (275/365)

Milujem tento jeho pohľad, ten výraz tváre. Dáva mi veľa. Nie len dobrú náladu.  Dáva mi presvedčenie, že tá malá hlavička skrýva veľa zázrakov. Dáva mi nádej, že raz to, čo skrýva, aj ukáže.

Nezabudol! (274/365)

Nedávno som si pomyslela, že Nikinko už dávno nevylieza za svojimi lákadlami do výšok, kam ich pred ním "schovávam".
Zľakla som sa, že to už zabudol.... alebo stratil záujem?
Potešil ma- nezabudol :)

Istota (273/365)

Stále tak milované dudušky!
Ani nie tak pre ich priamu potrebu na účel, pre ktorý sú určené.
Skôr zo zvyku, pre tú rutinu. Pre povzbudzujúcu istotu.
Proste tam len musia byť.

Jarmok (272/365)

Včera a dnes sa u nás konal jarmok. Hoci veľmi neobľubujeme masové akcie tohto druhu, nachvíľku sme tam predsa len zavítali obzrieť si aspoň stánky s ľudovými remeslami. Pri jednom z nich si Nikinko vybral toto krásne autíčko.
Malo len jednu chybičku krásy- trvanlivosť bola trošku kratšia ako bolo uvedené na jeho obale. Trvalo totiž len dve hodiny a už nebolo... mňami - mňam

ŠOK , po akom skutočne túžim!

 Na hodinách bliklo 22:40. Mňa už chytá mierna letargia, ale chcem si ešte dokončiť pár načatých prácičiek. Môj verný pomocník babysitter ohlásil slabú batériu. Napájam ho teda do nabíjačky a v duchu vzdávam hold vynálezcovi tohto kúzelného prístroja.

V tom istom momente sa z vysielačky ozve jemný, tichý, akoby pridusený zvuk, ktorý neviem hneď charakterizovať. Stíšim zvuk televízora a započúvam sa. Trvalo len dve sekundy, kým mi došlo, že zvuk, ktorý počujem, je rozprávanie- veselé detské čvirikanie.

Všetky chlpy sa mi rázom zježili, ruky oťaželi, rozum zastal a hlava mi lietala v sladkom opojení predstavy, že sa stal ten zázrak, o ktorý sa už tak dlho modlím.
Trvalo ďalších pár sekúnd, kým som v tom veselom tóne spoznala známe veršíky; a následne už iba niekoľko stotín sekundy trvalo moje vytriezvenie! Pretože ten, kto si tak veselo rýmoval uprostred noci, bol Nikinkov obľúbený hovoriaci psík. Hračka!

Tak takto sa prejavuje chronické vyčerpanie....
Zázrak sa teda nekonal, nie dnes...

Idem utíšiť toho narušiteľa nočného kľudu.
Môj malý zázrak, ktorý sa na podnet nechtiac stlačeného drzo-veselého plyšového vrtichvosta už stihol zobudiť, mi venuje úsmev, a ako cenu útechy pre večne nenásytnú maminku prevraví to svoje UA-BA-BA-MA ,  s charakteristickým zdúvaním líčok.

Ľúbim ho :-)
Zasvietim, aby som lepšie videla to šťastie v jeho úprimných očkách. Šťastie z tak obyčajnej veci- že ma vidí.
(Aj tak mu ide najlepšie rozprávanie očami!)

Bezpečnosť nadovšetko (271/365)

Pomyslel si Niki a radšej sa chytil

Hádam, aby ho to v zákrutách nevyhodilo :D

VYZNANIE

Narodil sa chlapček. Už od malička bol výnimočný! Ukážkovo papkal aj spinkal. Rád rozdával úsmevy a svoje okolie privádzal do stavu bezstarostnosti tým najnákazlivejším smiechom.

Prišiel ale deň, keď niekto nechcel, aby tu ostal s nami. To maličké a zdanlivo slabé stvorenie však ukázalo svoju silu a vôľu! Vôľu ostať ešte chvíľu a ukázať svojmu okoliu život. Iný ako ho pozná väčšina. Trošku komplikovanejší, o čosi menej bezstarostný, ale vzácny- založený na iných hodnotách ako sú dnes v móde.
Od prvého dňa to nemal vôbec ľahké. Prostredie , do ktorého sa vrátil bolo iné ako si ho pamätal. Zrazu bolo smutné, plné beznádeje, strachu z budúcnosti..... Bola pred ním tá najťažšia úloha- naučiť tých ľudí znovu sa smiať, dúfať a veriť. Veriť predovšetkým jemu samému. Trvalo to dlho, ale jeho snaženie postupne začalo ukazovať výsledky. Jedného dňa mu však jeho prácu zmarila diagnóza, ktorá vyšla na povrch. Počul to slovo prvý krát, nevedel čo znamená. Pomyslel si ale, že je to len slovo; a to jediné slovo predsa nemôže skaziť jeho snahu. Snahu o pochopenie, úsmevy, lásku, prijatie.... Nevzdával sa, stál si pevne za svojím a nakoniec sa mu to podarilo! Znovu si omotával ľudí okolo prstov svojim smiechom, šibalskými ohníčkami v očkách...

Začal sa boj o jeho zdravie, no on vôbec nestál v úzadí. Bojoval a vlastne dodnes bojuje v prvej línii. Navyše dáva ľudom silu a neustále ich učí trpezlivosti.
Nie je to žiaden rozprávkový hrdina. Aj on má občas slabú chvíľku, kedy potrebuje pochopenie, objatie, utíšenie. Vlastne má tých chvíľok niekoľko denne. Vtedy mu ľudia opätujú jeho silu a lásku, ktorú rozdáva.

Ten chlapček je plný protikladov : je už taký veľký, no vlastne maličký ; telesne veľmi slabý, no duševne silnejší ako ktokoľvek ,koho som stihla spoznať ;  veľmi smutný, no veselý zároveň ; štedrý , ale aj lakomý, keď sa treba deliť o mamkinu náruč..... (dalo by sa pokračovať)

Ale čo je najdôležitejšie- ten chlapček je môj syn. A ja ( aj keď je iný) som na to hrdá!

Toto vyznanie patrí jemu ( najradšej by som ho vykričala na celý svet!)
Anjelik môj, ďakujem Ti , že si so mnou ostal. Ďakujem, že si! Ďakujem za Tvoje úsmevy, tie najúprimnejšie prejavy radosti, Tvoje spočinutia v mojej náruči, Tvoju lásku, nekonečnú dôveru, ktorú mi prejavuješ....
............. za úplne všetko to najpodstatnejšie v živote, čomu si ma naučil.
Veľmi Ťa ľúbim
             Tvoja maminka :)

Veľké bábätko

Je taký obyčajný deň. Nedeľa, trošku zamračená, ale vonku je príjemne. Absolvujeme nákup v Tescu spojený s prechádzkou. Som trošku nervózna, lebo neviem či stihnem všetko pripraviť, ale rozhodla som sa nestresovať. Veď je to náš veľký deň a chcem, aby bol pekný a hlavne pohodový.
Po príchode domov zbaštíme dva jogurty a snažím sa malého prehovoriť na spánok. Ako na potvoru- práve dnes sa mu zrovna moc nechce. Uspávanka, prehováranie, moje prosby, hladkanie.......nič nezaberá. Dieťa sa len široko usmieva a omotáva si ma okolo prsta. Po polhodine môjho snaženia sa mu môj výkrik "CHRÁP UŽ KONEČNE!" sprevádzaný hrozivým pohľadom zdá taký vtipný, že sa rehoce až prestáva dýchať; a akákoľvek snaha upokojiť ho uňho vyvoláva ďalšiu vlnu hurónskeho smiechu :) "OK, tak mi s tou tortou pomôžeš ", beriem ho z postele. Ale čo to?! Prcek zrazu zíva a ukladá sa mi na rameno s pásikmi namiesto očí, ktoré boli ešte pred chvíľou ako ping-pongové loptičky. Už mi to dochádza- veď sa chcel len trošku zabaviť a užiť si mojej prítomnosti ; nervozita ma opúšťa.Dávam mu nežnú pusinku na jemnučké líčko a môžem sa pustiť do práce .
 Neprešla ani hodina. Ja som stihla len dovariť obed a plnka z čerstvých jabĺk ešte nie je vychladnutá, keď som začula zo spálne malého veselé výskanie. Vôjdem tam a privíta ma úsmev ako lečo a ďalšie zvýsknutie od radosti, že ma vidí . S výčitkou, ale s úsmevom mu pripomínam dni, keď niekam potrebujeme ísť a práve vtedy dokáže spať aj tri hodiny v kuse! Dítko si z toho (ako vždy) vôbec nič nerobí a pýta si "am-am" (papať). Odvolávam sa na zákon schválnosti a snažím sa byť kľudná. Ani ma to veľa nestojí, výrazne mi pritom pomáha malého rozchechtaný ksichtík, ktorý sa mi nápadne podobá na "Mickeymouse-a" . Krátky pohľad na hodinky ma trochu vyľakal. Je už pol jednej a hostí som pozvala na druhú.
Za astistencie rodinných príslušníkov sme to nakoniec ako -tak stihli. Torta síce nestihla postáť v chlade, ale držala pokope, čo bolo super! Hostia chvíľku sedeli "na sucho", ale vyzerali trpezlivo (ešteže meškali). A vlastne nič nebolo dokonalé ani podľa mojich pôvodných predstáv. Aj občerstvenie a iné drobnosti na zahryznutie som pripravovala až za pochodu. Ale to pre mňa nebolo také dôležité. Dôležitý je len Niki! Môj krásny anjelik je už pripravený na štýl "feši". Zvedavo si obzerá všetkých prítomných;vyzerá pritom začudovane, ale pokojne. Odchádzam teda aj ja vymeniť svoj domáci úbor olepený rôznymi požívatinami za niečo slušnejšie. Nachystám darčeky, ktoré som kvôli nie zrovna priaznivej finančnej situácii zhromažďovala pomaly už od januára.
  Stískam v ruke Nikinkovu teplú rúčku a prajem mu hlavne to, čo mu v jeho krátkom živote dopriate nebolo-ZDRAVIE. V duchu však ďakujem aj za to, čo máme. Jeho pohľad ma privádza k slzám šťastia. Čokoládové očká zase raz prehovorili. Tentokrát to bolo: " mami neboj, všetko bude OK" Prichádzajú na rad ďalší gratulanti. Niki sa správa ako absolútna STAR-široké úsmevy do kamery, zahanbené pohľady niekam nadol so zdvihnutým kútikom úst, zdvodcovské výrazy tváre hodné skúseného "baliča báb"
Prišla na rad torta, fotenie,dve malé sviečky a dva plamienky - našej nádeje a viery.
Rozmýšľam , či rozumie tomu, čo sa okolo neho práve deje. Je už síce veľký, ale zároveň je ešte bábätko. Je na mne úplne závislý, taký zraniteľný..... pochybujem... Ale čo! Veď je to jedno. Pozriem na malého spokojné veselé rozžiarené očká, v ktorých už badať známky únavy. Malé telíčko veľkého bojovníka sa na mňa začína ukladať, teplé líčko sa oprie o to moje a zaspáva. Na jeho tváričke stále svieti úsmev....... JE ŠŤASTNÝ! A to som predsa chcela, to je to najdôležitejšie! A teda - oslava sa vydarila :) Moje veľké bábätko má dva roky.

 

Sila bytostnej prítomnosti

"Tak a sme tu." Cesta šla pomerne rýchlo. Vybavovanie na príjme, ktoré sa zdalo nekonečné sa nakoniec predsa len skončilo a mohli sme sa snáď s tisíckou papierov a vyplnených dotazníkov presunúť do pavilónu č. 8. "Štvrté poschodie , áno?", vyprevádzala ma sestrička. Poučená teda vyrážam ledva sa vlečúc s takmer spiacim dieťaťom na rukách  a "lodným" kufrom tesne za chrbtom do pavilónu č. 8. Netuším síce kde je, ale v duchu si vravím, že nájsť ho bude určite jednoduchšie ako boriť sa s našimi pretrvávajúcimi záchvatmi :(

Stojíme pred pavilónom 8, nájsť ho skutočne ťažké nebolo. Ale keby som čo i len tušila, že bude v tom najvzdialenejšom bode areálu, doviezli by sme sa autom priamo pred budovu. Ale to je vedľajšie. Moje ruky, napriek dvetisícikrát sa opakujúcemu pocitu, že mi do dvoch sekúnd od preťaženia odpadnú, zostali na svojom mieste.Znovu? Waw! Začínam veriť na zázraky :)

"Hmm, ktoré to bolo poschodie?" , rozmýšľam nahlas. Sila , ktorú musím denne vynakladať na nosenie malého a všetkých jeho potrieb mi tuším ukrajuje z mozgu.  V tej istej sekunde som si spomenula. "Jasné, predsa štvrté!"

Do výťahu nastupujem už mierne "mimo". Len matne vnímam pokus o vtip  postaršej pani na svoju krátkozrakosť a trápne úsmevy ostatných spoluvezúcich sa. Mám totiž plnú hlavu myšlienok- 300 otázok, na ktoré mi nik nevie dať odpoveď. Otázky typu - Pomôžu mu tu? Prestanú už konečne tie pekelné záchvaty? Nemala som mu zobrať radšej košielky na zapínanie? Bude malý schopný zaspať zas len v mojom náručí popri monotónnom natriasaní? Kedy nás pustia domov? - sa motali jedna cez druhú. Do prítomnosti ma vtiahlo moje slniečko, ktoré sa na mňa ako vždy krásne usmievalo. Milujem ho!  "Nerozmýšľaj príliš dopredu, tie tvoje myšlienky ťa raz zabijú!", vravím v duchu sama sebe.

Sme na 4. poschodí, klopem na dvere oddelenia, podávam sestričke zdravotný záznam môjho syna (apropo hrubší ako ten mojej starej mamy, ktorá má po 70-ke); čakáme, dvere sa znovu otvárajú a milo pôsobiaca sestrička nás volá dnu. "Booože! To tu chcete byť mesiac, keď ste sa tak napakovali?!", ironicky komentuje našu týždňovú batožinu. "Nechceme", odpovedala som jej stroho a ďalej si len pomyslela, že tá osôbka zjavne nikdy necestovala s takým dieťaťom.

Sme na izbe, je malá ale pekná a útulná. Rýchla rozlúčka s mamou- dostávam pár rád, krížik na čelo a silné objatie, z ktorého sa mi nechce...

Malého kladiem do postieľky, vybaľujem a veci systematicky ukladám do skrine. "Hmm, aká pekná, moderná, kde sa tu len taká vzala", preháňa sa mi hlavou.

Vchádza sestrička pred sebou tlačiac infúzny stojan. V druhej ruke nejaké striekačky a roztoky. Dobre viem, čo bude nasledovať. Idú na mňa mdloby, nohy sa mi trasú, hlas chveje a v hrdle mám zas tú dobre známu hrču (zo začiatku som si myslela, že si zvyknem;teraz už viem,že je to viac ako nemožné!) Sestrička mi narýchlo vymenúva potrebné odbery a už aj kráča s mojim jediným drobčekom preč. NIEEEEEEEEEEEE, kričí niečo vo mne NETRÁPTE MOJE SLNIEČKO,NEPICHAJTE HO,NEROBTE MU ZLE, NEUNÁŠAJTE MI HO! Mám chuť bežať za nimi a zachrániť môjho anjelika z pazúrov tých "bielo odetých stríg". Namiesto toho však padám na posteľ od žiaľu. "Koniec-koncov", ozvala sa zrazu tá racionálnejšia časť môjho ja, "asi bude lepšie ak ostanem tu. V opačnom prípade by som mala chuť vraždiť!" A tak len paralyzovaná sedím, počúvam plač môjho drobčeka, ktorý sa rozlieha po chodbách a tíško plačem s ním.

Zrazu plač utíchol, rýchlo si utieram slzy, a snažím sa pôsobiť trochu silne a dôstojne (pretvárka? neviem, ale mám pocit, že sa to odo mňa očakáva) Počúvam blížiace sa kroky. Sestrička kladie malého do postieľky, napája mu infúziu, blížim sa k nemu...   Je tíško, vyľakaný , či sa bude ešte niečo diať uprene pozoruje každý pohyb sestričky. So zatajeným dychom naňho nazerám  a bojím sa priblížiť. Chvíľku rozmýšľam prečo vlastne ; už viem- MÁM VÝČITKY!        Sestrička sa ma niečo pýta, ja odpovedám......... malý sa otáča za mojím hlasom, zbadal ma!    Niki prevrátil pusu naopak  a spustil strašný plač :( Ale nebol to len plač. On mi niečo vravel. Rozprávať síce nevie ale ani nemusí. V jeho tváričke , tej malej a utrápenej bolo zrazu úplne všetko jasne čitateľné!  "Mami, prečo si im to dovolila, prečo si ma opustila, prečo si ma aspoň nedržala za ruku, prosto nebola pri mne?!"      

 Mám dosť, plačem a je mi jedno kto sa na mňa pozerá, kašlem na dôstojnosť aj "ratio".   "Aaale, mamička, nebojte, veď to ho až tak nemohlo bolieť", mudruje bieloodenec.   "To mi je jasné, nespočetne veľakrát mi brali krv", pomyslím si.......... a cez slzy na ňu vykríknem " ALE JA SOM MALA BYŤ PRI ŇOM!" Zarazene odchádza.

Nanovo ma prepadá vlna výčitiek, beriem malého do náručia, silno ho objímam, najjemnejšie hladkám, šepkám mu do uška , že ho moc ľúbim. Kolísam ho ako malé bábo a skladám mu sľub, že ho už NIKDY neopustím!

.........a zrazu sa na mňa usmial. Tak krásne ako to vie len on :) Odpustil mi! Zalial ma pocit šťastia  a obrovskej úľavy. MILUJEM HO, pomyslela som si dnes už milióntykrát.

Ďakujem Bohu za lásku...

 

Čo milujem

Milujem, keď ma ráno zobudí hlasné "maaa" z úst môjho anjelika
            ... vôňu rannej kávy ( a jej chuť ešte viac )
            ....rozkošný zvuk cuckania mliečka
        .......... rádio a hudbu, ktorá z neho ide
        .........všetky tie hračky, vďaka ktorým sa môžem v kľude naraňajkovať
            ......spoločnú hru s drobcom
        ........čítanie
        ........malého gurmánske mľaskanie a "hammkanie" pri jedle
        ......všetky pritúlenia a dotyky
        ........oddych
.        ......radosť v očkách krpca, keď sa zjavím vo dverách po jeho prebudení
            .....vynálezcu detského kočíka :)
            ..... prechádzky
           .......... úsmevy okoloidúcich
.        .    ...slnko a vodu
..        ......ihrisko a hojdačku, ktorá malého vždy tak rozveselí
       ........ malého šťastné výskanie
            ...... jeho úžasný smiech
.        ..stretnutie s našimi kamarátkami
        .....spoločnosť milých ľudí
        ......chuť chladeného piva v horúci letný podvečer
        .....príchody domov
        ...... malého večernú "smiechochvíľku"
       .......... jeho teplú rúčku, ktorá tak silno stíska moju
        ........jeho kľudný dych a pravidelné  búchanie srdiečka
        ........ pohľad na spiace dieťa
        ........toho, kto vymyslel PC a jeho dnešnú podobu
        ........ aj toho, čo "spískal" internet :D
        ...... moje zvláštne online priateľstvá a naše nekonečné diskusie
        .........teplo mojej postele
        ........ vôňu opratého prádla
        ........svetlo v tme
          .......uznanie a pochvalu
        ..........povzbudenie
        ........pocit, že pre niekoho som jedinečná a nenahraditeľná
        .........pocit, že niekto ma má prosto rád alebo mu na mne záleží

          MILUJEM ŽIVOT!

Veď kto chce byť sám ?!

Niekedy sa to naučiť musí, tak to dnes vyskúšame. Povedala som si jeden večer ohľadom malého samostatného zaspávania. Áno, uspávam ho tak, že pri ňom ležím v posteli, hladkám mu čielko a on jednou rúčkou pevne drží moju a druhou ma bratsky oblapí okolo krku. Tou mi ešte zvykne poťahovať ucho prípadne mi ho mädliť tak, že mi po pár minútach tlie horúčavou. A aby bol pletenec dokonalý svoje ctené nožičky mi vždy strčí medzi moje stehná. Celý proces uspávania trvá maximálne päť minút, niekedy aj pätnásť sekúnd. Takže to nie je nič otravujúce, vonkoncom nie nervy drásajúce. Skôr je to pre mňa krásny moment, kedy si užívame jeden druhého a dokonca si pri ňom rada poležím aj dlhšie ako je nevyhnutný čas a sledujem ako krásne spí, počúvam jeho hlasný dych a načerpávam pokoj.

Ale predsa len, chcela som to vyskúšať. Dohnali ma k tomu racionálne úvahy o tom, čo všetko by som za ten čas mohla spraviť.No tak som teda po všetkých našich večerných procedúrach Nikuška slávnostne uložila do postieľky, dala som mu pusinku, v skratke som vymenovala čooo všetko ešte musím po dnešnom dni upratať a so slovami "zatiaľ si lažkaj a môžeš kľudne aj búvať, veď ja potom aj tak prídem“, som svojho anjelika nechala napospas tme a tej ooobrovskej posteli samého.

Ešte pár minút vykrikoval z izby, volal ma, zjavne sa mu samota veľmi nepozdávala. Kým som ale dorobila, čo bolo treba, z výkrikov bolo už len táranie si popod noštek, ktoré prešlo do tichého pohmkávania, až nastalo ticho. Vtedy som už vypla elektronický babysitter a kdesi vnútri som oslavovala.A tak som si s dobrým pocitom a v kľude sadla k počítaču a vymieňala si písmenká a skúsenosti s ľuďmi, ktorí mi okrem vyplnenia voľného času aj liečia dušu! .

V istých časových intervaloch som zapla babysit, aby som sa uistila, že v izbe je ticho. No aj to tak bolo a tak som v dobrej zábave debatovala až do polnoci.
Únava na mňa, zdalo sa, síce zatiaľ neútočila, ale povedala som si, že aj zajtra je deň a ten môj živý budíček sa nedá, ako tie elektronické  niekoľkokrát odložiť o 10 minút; a tak som sa rozlúčila a počítaču dala vydýchnuť. Absolvovala som ešte návštevu kúpeľne a potichúčku- ako každý večer, som sa vkrádala do izby

No aj ja mám večerné rituály a medzi ne patrí okrem iného aj „posledná pusinka dňa“. Opatrne som teda odhrnula záves na Nikiho posteli, šla som sa k nemu zohnúť a................

.........no v tom momente som nemohla! Nevedela som, či sa smiať alebo plakať. Z tej tmy na mňa zízali dve ohromne veľké kukadlá. Očká, ktoré priam svietili šťastím, že ma vidia. Drobec ma poctivo čakal, veď som predsa povedala, že prídem.Moju dilemu čo robiť, vyriešil Niki za mňa. Začal sa rehotať ako šialený, až kým sa mu začalo nepríjemne čkať. Tak som sa musela smiať s ním. Keď sa mi ho podarilo ako-tak ukľudniť, aby nezobudil zvyšok obyvateľov našej domácnosti, opäť som sa nachvíľu zamyslela, čo s načatým večerom ... Teda to, že je krátko po polnoci, som už aj unavená, kým moje dieťa tak vôbec nepôsobí, ma dosť desilo. Ale krpec mal zas riešenie- natiahol ku mne rúčky a hodil na mňa ten absolútne najzaľúbenejší pohľad! Tak tomu sa , uznajte, nedalo odolať! Šupla som sa k nemu do postele, zamotali sme sa do našej polohy a zakryli jeho „piďi paplónikom“. Niki ma začal hladkať a obchytkávať mi tvár, ako by ma nemal vidieť ďalších 100 rokov a chcel si ma navždy zapamätať. Popritom sa stále smial a očká mu naširoko žiarili šťastím.

Tak toto chcel! A ja krkavčia mať (!) som ho nechala samého. Ale teraz už som tu, celá jeho (chichi), a vyzerá to tak, že ma už nikdy nepustí .

Trvalo dlho, kým nakoniec zaspal. Jeho prudké nadšenie postupne utíchalo a s úsmevom na tvári naňho doliehala únava. No bolo predsa treba kontrolovať , či neodídem; a tak ma stále malo pod kontrolou aspoň jedno pootvorené očko.

Zalial ma zrazu neskutočne krásny pocit. Môj syn mi v ten večer pripomenul ako veľmi ma ľúbi a potrebuje, a tiež to, že nestojí o nejaké moje pokusy. Tobôž nie o tie, ktoré mu berú istotu- tú jedinú, čo má.

Vlastne ani neviem, kto z nás dvoch v tú noc zaspal skôr. Spomínam si už len, ako som sa ráno zobudila- ležiac vedľa najvernejšieho chlapčiatka na svete ,ktorý ma nežne škrabkal po tvári a niečo mi vravel, asi to bolo – ahoj maminka, dobré ránko, ďakujem ti, že si so mnou ostala až do rána, ľúbim ťa....

A dal mi sladkú pusinku!

Odmena za lásku

Prvé ranné lúče, horká chuť liekov, vôňa sladkého mliečka a silnej kávy..... chvíľka bez myšlienok, nutkanie vrátiť sa ešte na moment, dosnívať ten sen....

A za malý okamih už jeho prstíky zaborené v mojich strapatých vlasoch, hlavička na mojom ramene, vôňa jeho spotenej šije, teplo túliaceho sa telíčka, jazýček v pootvorenej puse oblizujúci moju tvár ako šteňa, úsmev, znovu pritúlenie, "jazýčková" , nekonečne hlboký pohľad, z ktorého planie vďaka........ a tak dookola aj 10 minút. NAŠE RÁNA :)

Tak som sa dočkala, sú tu: objatia, bozky, aktívne prejavy lásky. Také vytúžené, vymodlené, vyplakané, tak dlho- predlho očakávané, také zázračné! Často som si ich predstavovala. V mojich predstavách boli asi také, ako ich poznajú všetci, samozrejme krásne. V skutočnosti sú iné- sú také úprimné,až to človeka zarazí; také bezhraničné, že naplnia človeka láskou, a hlavne svojské, že rozveselia celý deň :) A navyše, sú oveľa, oveľa krajšie ako som si ich vysnívala.

Cítim sa úžasne, som šťastná, som odmeňovaná, som milovaná.............MILOVANÁ NAJČISTEJŠOU LÁSKOU.......láskou môjho syna, ďakujem mu za ňu

 

„Môj, môj.... tá mama! „ alebo bútľavá vŕba

Komunikácia je úžasná vec! Niki ju v poslednej dobe zvláda na jednotku s hviezdičkou aj napriek svojej neschopnosti povedať slovo.
Tento článok je vlastne o našej starkej a o tom, ako sa spolu s Nikinkom zblížili. Niki je na mňa dosť naviazaný, nečudo, veď sme spolu už štvrtý rok denne od rána asi pol dňa väčšinou doma úplne sami. Spolu raňajkujeme, cikáme, prezliekame sa, umývame sa, čítame knižky, hráme sa, hráme na klavíri, prechádzame sa po byte, pozeráme z okna ako prší. Boli časy, keď Niki nepriamo odmietal kohokoľvek iného. Od iného sa nevedel napapať, knižky som vedela čítať len ja, hrad z kociek bol odo mňa najkrajší a najlepšie sa búral, moje dotyky boli tie najmäkšie a najutešujúcejšie vo chvíľach nepohody, príchody ostatných domov nejako zvlášť nevnímal ani neprežíval.
Už dávnejšie však sledujem, že vždy keď sa starká ocitne v jeho blízkosti stane sa z neho mimoriadne zhovorčivý tvor. Postupne sa z Nikuškovej náklonnosti ku starkej stala hotová láska za hrob! Príkladom môže byť denne sa opakujúca tá istá situácia, kedy sa spokojne hráme v izbe , „Nikivšadebol“s veľkým záujmom preskúmava ako tradične všetky kúty alebo sa sústredene venuje nejakej momentálne zaujímavej hračke či činnosti. Vyzerá to tak, že by ho z toho nevyrušil ani granát vybuchujúci meter od neho. No granát možno nie, ale príchod starkej to je už o inom! Ešte len počuje,že sa otvorili dvere na byte je okamžite schopný prestať s akoukoľvek činnosťou a už uprene hľadí na dvere našej izby a s ohníčkami v očiach očakáva, kedy sa otvoria aj tie. Zaujímavé však je, že akoby dopredu vedel kto práve prichádza domov, lebo ten reflex na zvuk otvárajúcich sa dverí funguje stále zaručene len na príchod „vyvolenej“.No ak ma dovtedy Niki neschytí za ruku a nejdeme starkú vítať už do chodby, tak sa na ňu hneď po vojdení do izby doslova zavesí a vyzývavým pohľadom ju zvádza na komunikáciu, na pohladenie ,na čokoľvek, len aby mu venovala štipku svojej pozornosti. Ak si starká ešte rozmyslí ísť si niečo zobrať alebo sa ísť nebodaj napiť do kuchyne, zásadne ju treba nasledovať, veď čo keby sa ešte rozhodla znovu odísť. To jej netreba dovoliť, teraz som tu predsa JA a tak pekne sa na ňu usmievam- honí sa asi krpcovi hlavou. Často má ešte vo zvyku začať starkej žalovať. Po tom čo sme zažili pestrý pol deň,úplne prispôsobený jeho chceniu a momentálnym náladám, hladu alebo iným potrebám , sa začne tváriť akoby mu posledné hodiny bolo kruto krivdené, ubližované a so spôsobom, akým to celé podáva , by určite uspel aj na kastingoch na pantomimické divadlo,dokonca by popri bohatej konkurencii s prehľadom vyhral .Starká potom dabuje to jeho pohmkávanie a pomrnkávanie sprevádzané dokonalými mimickými figúrami a keď si vypočujem koľkokrát som mu dnes niečo nedovolila alebo koľkokrát som ho naopak do niečoho nútila , vtedy väčšinou už nevládzem zadržiavať dych od pridúšajúceho smiechu , vybuchnem a starká to celé završi nežným pritúlením si Nikinka , (on víťazným blaženým výrazom tváre plným úľavy z pochopenia) a vetou „Môj, môj....... tá mama!“

Šmolkovývar (aj s fotopostupom) (270/365)

Dnešný príspevok do netradičného receptárika je určený hlavne  mlsným jazýčkom všetkých mamičiek krásnych malých šmoldrobcov.
Na šmolko vývar budeme potrebovať:
veselého šmolka -stredne veľkého

3 morské potvory

a správny  šmrnc tomu celému dodá jedna čerstvá žabka

 Všetko spolu vložíme do asi  36-38stupňovej vody a necháme voľne lúhovať, optimálne 20-30 minút. Podľa potreby pridávame teplú vodu.
Ak sa počas tohto procesu ingrediencie navzájom obhrýzajú, nie je to na škodu.

Umožní sa tým lepšie splynutie chutí :)

Nezľaknite sa ani výrazne modrej farby, ktorú šmolko lúhovaním "pustí"

Že je vývar hotový spoznáte podľa výrazne, nervózne podskakujúceho šmolka.

Vtedy treba šmolka scediť a jemne osušiť. S vývarom naložte dľa svojho uváženia. Ja ho vypúšťam do odtoku, keďže je na celom recepte vlastne najmenej podstatný :D

A nakoniec dobrú chuť!

Tajný tip: kto má k dispozícii viac šmolkov, pochutí si ešte viac! :)

Flexibilný (269/365)

Aj v škôlke sa nájde miestečko na Nikinkovu tradičnú 5 minútovku. To miestečko môže byť vlastne kdekoľvek. Stačí sa trošku prispôsobiť. Nikinko to dokázal! Je taký úžasný!

"Mami, poď!" (268/365)

Dnešný pokus o krátku prechádzku so starkou ...

V podstate sa vydaril. Aj keď tá prechádzka bola skutočne krátka :)
Pretože po pár metroch si Niki , už tradične, spomenul na maminku.

O jeho maminkománi som už viackrát písala.
Po tom ako ma asi pol minútu vyzýval očami na prechádzku v trojici a ja som sa nenechala prehovoriť, sa kvôli kľudu svojej dušičky rozhodol zmeniť smer a radšej sa vrátiť späť :D

Nedá mi vydýchnuť....
A aj tak ho ľúbim!

Klasika je v kurze (267/365)

Nikinko má veľmi rád hudbu. Aj klasickú   :)

Znovu mi to potvrdil nedeľný koncert na Oravskom hrade.

Teší, ale neprekvapuje ma to. Už ako malé fazuliatko v brušku často počúval maminkine domáce klavírne koncertovanie :D Zvykol si na to natoľko, že keď už bol na svete, vedel ho zvuk klavíra čarovne upokojiť a utíšiť.
Tento koncert mal na neho podobný účinok. Priam fascinovane pozoroval a vychutnával si zvuky orchestra  s dychberúcim hlasom 4 speváckych zborov.
V tej kôpke spievajúcich hláv sa niekde skrýva aj naša starká. Hlavne jej ďakujeme za tento zážitok (ktorý zrejme nebudeme mať možnosť zažiť tak často) , pretože inak by sme sa o koncerte ani nedozvedeli.

Dôvod na úsmev (266/365)

Je také dôležité ho mať. Aspoň maličký. Aspoň párkrát za deň. Prajeme ho všetkým našim priateľom. Prajeme ho hlavne Tebe, Marcelka! A posielame Ti ten náš :)

Nikinko-zvonilko (265/365)

Nie je to tak dávno, čo Nikinko dorástol do výšky vypínačov  a teda aj zvončekov :D
A od tej doby nemôžeme ísť domov bez toho, aby sme aspoň pár minút nezvonili pred dverami.

Vlastne je práve toto tá najdôležitejšia časť nášho návratu odkiaľkoľvek  :D

Úprimne, zvonenie takéhoto druhu ( prst na zvončeku pol minúty v jednom kuse) z celej duše neznášam! Takémuto zvoničovi mám chuť naklásť po rukách, zdržím sa ale pri "slušnom" upozornení s jasným hnevom v hlase aj na tvári.
Nikinkovi bola ale v tomto prípade udelená mimoriadna výnimka.
Keď vidím tú jeho dôležitú rolu a radosť z nej, som náchylná dovoliť mu v tej chvíli úplne všetko :)

Štvrtok (264/365)

Dnes bol upršaný deň, a tiež poriadne chladný.

Nikinkovi to z elánu neubralo. Už druhé ráno ho nedočkavosť zobudila o pol šiestej. A my sme tak vďaka tomu objavili čaro skorého príchodu do škôlky.

Okrem čarovného kľudu nás tam dnes ráno privítalo Nikinkove včerajšie dielko

Neopísateľne ma teší, že sa mu v škôlke aj naďalej páči.
Dnešok poňal ako výzvu prebádať zatiaľ neprebádané. A tak chodil, chodil a znovu chodil.
A nezabudol sa z toho tešiť :)