Alebo súkromná odľahčovacia služba v praxi. Polhodinová prechádzka sa mi postarala o aktívnu formu oddychu v podobe prípravy obeda. Pri tejto činnosti nezvyknem zrovna híkať radosťou a v súvislosti s potravou by som k mojim koníčkom zaradila skôr plnenie bruška a ukájanie chuťových pohárikov. Ani to ale nie je veľmi presvedčivé, nakoľko jedlo vnímam predovšetkým ako nutnosť na prežitie (vynímajúc snickers samozrejme :D)
Napriek tomu som Lucinke vďačná, že sa podujala vyvetrať moju "neodbitnú nálepku", a ja som si svoju nutnú povinnosť splnila vkľude, bez asistencie všetečných ručičiek a o teda aj o to rýchlejšie.
Neskromne musím priznať, že mi to šlo tak šikovne, že som popritom stíhala zastať aj rolu dotieravého paparazziho, ktorému sa so svojim slabým pracovným náradím podarilo z tej diaľky vyrobiť úplne nerozmazanú fotku na asi 25. pokus :D
Fotografia dokazuje nie len Luckinu smelosť, ale aj už spomínaný obmedzený výkon môjho aparátu (ospravedlňte prosím kvalitu) Napriek tomu mu vďačím za veľa, okrem iného aj za to, že mi pomáha uchovávať takéto vzácne momenty.
Príspevky
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára