Na hodinách bliklo 22:40. Mňa už chytá mierna letargia, ale chcem si ešte dokončiť pár načatých prácičiek. Môj verný pomocník babysitter ohlásil slabú batériu. Napájam ho teda do nabíjačky a v duchu vzdávam hold vynálezcovi tohto kúzelného prístroja.
V tom istom momente sa z vysielačky ozve jemný, tichý, akoby pridusený zvuk, ktorý neviem hneď charakterizovať. Stíšim zvuk televízora a započúvam sa. Trvalo len dve sekundy, kým mi došlo, že zvuk, ktorý počujem, je rozprávanie- veselé detské čvirikanie.
Všetky chlpy sa mi rázom zježili, ruky oťaželi, rozum zastal a hlava mi lietala v sladkom opojení predstavy, že sa stal ten zázrak, o ktorý sa už tak dlho modlím.
Trvalo ďalších pár sekúnd, kým som v tom veselom tóne spoznala známe veršíky; a následne už iba niekoľko stotín sekundy trvalo moje vytriezvenie! Pretože ten, kto si tak veselo rýmoval uprostred noci, bol Nikinkov obľúbený hovoriaci psík. Hračka!
Tak takto sa prejavuje chronické vyčerpanie....
Zázrak sa teda nekonal, nie dnes...
Idem utíšiť toho narušiteľa nočného kľudu.
Môj malý zázrak, ktorý sa na podnet nechtiac stlačeného drzo-veselého plyšového vrtichvosta už stihol zobudiť, mi venuje úsmev, a ako cenu útechy pre večne nenásytnú maminku prevraví to svoje UA-BA-BA-MA , s charakteristickým zdúvaním líčok.
Ľúbim ho :-)
Zasvietim, aby som lepšie videla to šťastie v jeho úprimných očkách. Šťastie z tak obyčajnej veci- že ma vidí.
(Aj tak mu ide najlepšie rozprávanie očami!)
Prihlásiť na odber:
Zverejniť komentáre (Atom)
Príspevky
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára