Škôlkár nádejný? (261/365)

V jednom sa Niki ani ostatné špeciálne detičky od tých zdravých neodlišujú. Aj oni tento rok 5. septembra zamierili do škôlky alebo školy.

Aj oni od rána vedeli, že dnešný deň je výnimočný, že je niečím iný.
Aj Nikinko, ktorý tomu rozumie asi trochu menej, vycítil, že sa ide niečo diať.

Po minuloročných skúsenostiach som mala veľké obavy. Na Nikinka množstvo ľudí nevplývalo dobre, snažil sa utiahnuť stále viac bokom , a akákoľvek moja snaha o jeho začlenenie dopadla katastrofálne (väčšinou záchvatom) Nestálo mi to za to. Moju dilemu, či to vôbec ešte skúšať alebo nie, vyriešila účasť na kúpeľných a rehabilitačných pobytoch a čiastočne Nikiho chorobnosť v prvom školskom polroku. V tom druhom sme prezmenu bojovali s niečím oveľa závažnejším (kto nás číta, vie o čom) , a kvôli snahe znovu vrátiť Nikinka aspoň čiastočne do predchádzajúceho stavu a pomôcť mu rozpamätať sa na svoje schopnosti, neostávalo na škôlku ani pomyslenie. Síce sme sa , keď už bolo lepšie, znovu rozhodli škôlku navštevovať, ale prevažnú časť dňa sme už preventívne trávili sami, aby som ho zbytočne nestresovala.

Nikinko teda započal v našej škôlke svoj už tretí školský rok. Nedávala som tomu veľké nádeje, a nič som si od toho nesľubovala. Bola som pripravená aj na to, že zas väčšinu dňa strávime v debatnom krúžku - my dvaja, korytnačka Franklin a akváriové rybičky na chodbe našej škôlky (môžete hádať, kto mal vždy najviac rečí :D )
Niki ma mimoriadne prekvapil svojou spoločenskosťou. Nielen, že mu prítomnosť množstva detí zjavne nerobila problém, ale sa aj odovzdane a rád zapájal do ich činností, pridával sa k ich hrám a rozžiarenými očami hltal všetky podnety okolo.

Moje šťastie by sa v istých chvíľach dalo krájať.

To ale smrteľník bez osobnej skúsenosti tohto druhu, nemá šancu pochopiť.

Aké by to len bolo krásne, keby to tak ostalo.....