Veď kto chce byť sám ?!

Niekedy sa to naučiť musí, tak to dnes vyskúšame. Povedala som si jeden večer ohľadom malého samostatného zaspávania. Áno, uspávam ho tak, že pri ňom ležím v posteli, hladkám mu čielko a on jednou rúčkou pevne drží moju a druhou ma bratsky oblapí okolo krku. Tou mi ešte zvykne poťahovať ucho prípadne mi ho mädliť tak, že mi po pár minútach tlie horúčavou. A aby bol pletenec dokonalý svoje ctené nožičky mi vždy strčí medzi moje stehná. Celý proces uspávania trvá maximálne päť minút, niekedy aj pätnásť sekúnd. Takže to nie je nič otravujúce, vonkoncom nie nervy drásajúce. Skôr je to pre mňa krásny moment, kedy si užívame jeden druhého a dokonca si pri ňom rada poležím aj dlhšie ako je nevyhnutný čas a sledujem ako krásne spí, počúvam jeho hlasný dych a načerpávam pokoj.

Ale predsa len, chcela som to vyskúšať. Dohnali ma k tomu racionálne úvahy o tom, čo všetko by som za ten čas mohla spraviť.No tak som teda po všetkých našich večerných procedúrach Nikuška slávnostne uložila do postieľky, dala som mu pusinku, v skratke som vymenovala čooo všetko ešte musím po dnešnom dni upratať a so slovami "zatiaľ si lažkaj a môžeš kľudne aj búvať, veď ja potom aj tak prídem“, som svojho anjelika nechala napospas tme a tej ooobrovskej posteli samého.

Ešte pár minút vykrikoval z izby, volal ma, zjavne sa mu samota veľmi nepozdávala. Kým som ale dorobila, čo bolo treba, z výkrikov bolo už len táranie si popod noštek, ktoré prešlo do tichého pohmkávania, až nastalo ticho. Vtedy som už vypla elektronický babysitter a kdesi vnútri som oslavovala.A tak som si s dobrým pocitom a v kľude sadla k počítaču a vymieňala si písmenká a skúsenosti s ľuďmi, ktorí mi okrem vyplnenia voľného času aj liečia dušu! .

V istých časových intervaloch som zapla babysit, aby som sa uistila, že v izbe je ticho. No aj to tak bolo a tak som v dobrej zábave debatovala až do polnoci.
Únava na mňa, zdalo sa, síce zatiaľ neútočila, ale povedala som si, že aj zajtra je deň a ten môj živý budíček sa nedá, ako tie elektronické  niekoľkokrát odložiť o 10 minút; a tak som sa rozlúčila a počítaču dala vydýchnuť. Absolvovala som ešte návštevu kúpeľne a potichúčku- ako každý večer, som sa vkrádala do izby

No aj ja mám večerné rituály a medzi ne patrí okrem iného aj „posledná pusinka dňa“. Opatrne som teda odhrnula záves na Nikiho posteli, šla som sa k nemu zohnúť a................

.........no v tom momente som nemohla! Nevedela som, či sa smiať alebo plakať. Z tej tmy na mňa zízali dve ohromne veľké kukadlá. Očká, ktoré priam svietili šťastím, že ma vidia. Drobec ma poctivo čakal, veď som predsa povedala, že prídem.Moju dilemu čo robiť, vyriešil Niki za mňa. Začal sa rehotať ako šialený, až kým sa mu začalo nepríjemne čkať. Tak som sa musela smiať s ním. Keď sa mi ho podarilo ako-tak ukľudniť, aby nezobudil zvyšok obyvateľov našej domácnosti, opäť som sa nachvíľu zamyslela, čo s načatým večerom ... Teda to, že je krátko po polnoci, som už aj unavená, kým moje dieťa tak vôbec nepôsobí, ma dosť desilo. Ale krpec mal zas riešenie- natiahol ku mne rúčky a hodil na mňa ten absolútne najzaľúbenejší pohľad! Tak tomu sa , uznajte, nedalo odolať! Šupla som sa k nemu do postele, zamotali sme sa do našej polohy a zakryli jeho „piďi paplónikom“. Niki ma začal hladkať a obchytkávať mi tvár, ako by ma nemal vidieť ďalších 100 rokov a chcel si ma navždy zapamätať. Popritom sa stále smial a očká mu naširoko žiarili šťastím.

Tak toto chcel! A ja krkavčia mať (!) som ho nechala samého. Ale teraz už som tu, celá jeho (chichi), a vyzerá to tak, že ma už nikdy nepustí .

Trvalo dlho, kým nakoniec zaspal. Jeho prudké nadšenie postupne utíchalo a s úsmevom na tvári naňho doliehala únava. No bolo predsa treba kontrolovať , či neodídem; a tak ma stále malo pod kontrolou aspoň jedno pootvorené očko.

Zalial ma zrazu neskutočne krásny pocit. Môj syn mi v ten večer pripomenul ako veľmi ma ľúbi a potrebuje, a tiež to, že nestojí o nejaké moje pokusy. Tobôž nie o tie, ktoré mu berú istotu- tú jedinú, čo má.

Vlastne ani neviem, kto z nás dvoch v tú noc zaspal skôr. Spomínam si už len, ako som sa ráno zobudila- ležiac vedľa najvernejšieho chlapčiatka na svete ,ktorý ma nežne škrabkal po tvári a niečo mi vravel, asi to bolo – ahoj maminka, dobré ránko, ďakujem ti, že si so mnou ostala až do rána, ľúbim ťa....

A dal mi sladkú pusinku!