Veľké bábätko

Je taký obyčajný deň. Nedeľa, trošku zamračená, ale vonku je príjemne. Absolvujeme nákup v Tescu spojený s prechádzkou. Som trošku nervózna, lebo neviem či stihnem všetko pripraviť, ale rozhodla som sa nestresovať. Veď je to náš veľký deň a chcem, aby bol pekný a hlavne pohodový.
Po príchode domov zbaštíme dva jogurty a snažím sa malého prehovoriť na spánok. Ako na potvoru- práve dnes sa mu zrovna moc nechce. Uspávanka, prehováranie, moje prosby, hladkanie.......nič nezaberá. Dieťa sa len široko usmieva a omotáva si ma okolo prsta. Po polhodine môjho snaženia sa mu môj výkrik "CHRÁP UŽ KONEČNE!" sprevádzaný hrozivým pohľadom zdá taký vtipný, že sa rehoce až prestáva dýchať; a akákoľvek snaha upokojiť ho uňho vyvoláva ďalšiu vlnu hurónskeho smiechu :) "OK, tak mi s tou tortou pomôžeš ", beriem ho z postele. Ale čo to?! Prcek zrazu zíva a ukladá sa mi na rameno s pásikmi namiesto očí, ktoré boli ešte pred chvíľou ako ping-pongové loptičky. Už mi to dochádza- veď sa chcel len trošku zabaviť a užiť si mojej prítomnosti ; nervozita ma opúšťa.Dávam mu nežnú pusinku na jemnučké líčko a môžem sa pustiť do práce .
 Neprešla ani hodina. Ja som stihla len dovariť obed a plnka z čerstvých jabĺk ešte nie je vychladnutá, keď som začula zo spálne malého veselé výskanie. Vôjdem tam a privíta ma úsmev ako lečo a ďalšie zvýsknutie od radosti, že ma vidí . S výčitkou, ale s úsmevom mu pripomínam dni, keď niekam potrebujeme ísť a práve vtedy dokáže spať aj tri hodiny v kuse! Dítko si z toho (ako vždy) vôbec nič nerobí a pýta si "am-am" (papať). Odvolávam sa na zákon schválnosti a snažím sa byť kľudná. Ani ma to veľa nestojí, výrazne mi pritom pomáha malého rozchechtaný ksichtík, ktorý sa mi nápadne podobá na "Mickeymouse-a" . Krátky pohľad na hodinky ma trochu vyľakal. Je už pol jednej a hostí som pozvala na druhú.
Za astistencie rodinných príslušníkov sme to nakoniec ako -tak stihli. Torta síce nestihla postáť v chlade, ale držala pokope, čo bolo super! Hostia chvíľku sedeli "na sucho", ale vyzerali trpezlivo (ešteže meškali). A vlastne nič nebolo dokonalé ani podľa mojich pôvodných predstáv. Aj občerstvenie a iné drobnosti na zahryznutie som pripravovala až za pochodu. Ale to pre mňa nebolo také dôležité. Dôležitý je len Niki! Môj krásny anjelik je už pripravený na štýl "feši". Zvedavo si obzerá všetkých prítomných;vyzerá pritom začudovane, ale pokojne. Odchádzam teda aj ja vymeniť svoj domáci úbor olepený rôznymi požívatinami za niečo slušnejšie. Nachystám darčeky, ktoré som kvôli nie zrovna priaznivej finančnej situácii zhromažďovala pomaly už od januára.
  Stískam v ruke Nikinkovu teplú rúčku a prajem mu hlavne to, čo mu v jeho krátkom živote dopriate nebolo-ZDRAVIE. V duchu však ďakujem aj za to, čo máme. Jeho pohľad ma privádza k slzám šťastia. Čokoládové očká zase raz prehovorili. Tentokrát to bolo: " mami neboj, všetko bude OK" Prichádzajú na rad ďalší gratulanti. Niki sa správa ako absolútna STAR-široké úsmevy do kamery, zahanbené pohľady niekam nadol so zdvihnutým kútikom úst, zdvodcovské výrazy tváre hodné skúseného "baliča báb"
Prišla na rad torta, fotenie,dve malé sviečky a dva plamienky - našej nádeje a viery.
Rozmýšľam , či rozumie tomu, čo sa okolo neho práve deje. Je už síce veľký, ale zároveň je ešte bábätko. Je na mne úplne závislý, taký zraniteľný..... pochybujem... Ale čo! Veď je to jedno. Pozriem na malého spokojné veselé rozžiarené očká, v ktorých už badať známky únavy. Malé telíčko veľkého bojovníka sa na mňa začína ukladať, teplé líčko sa oprie o to moje a zaspáva. Na jeho tváričke stále svieti úsmev....... JE ŠŤASTNÝ! A to som predsa chcela, to je to najdôležitejšie! A teda - oslava sa vydarila :) Moje veľké bábätko má dva roky.