„Môj, môj.... tá mama! „ alebo bútľavá vŕba

Komunikácia je úžasná vec! Niki ju v poslednej dobe zvláda na jednotku s hviezdičkou aj napriek svojej neschopnosti povedať slovo.
Tento článok je vlastne o našej starkej a o tom, ako sa spolu s Nikinkom zblížili. Niki je na mňa dosť naviazaný, nečudo, veď sme spolu už štvrtý rok denne od rána asi pol dňa väčšinou doma úplne sami. Spolu raňajkujeme, cikáme, prezliekame sa, umývame sa, čítame knižky, hráme sa, hráme na klavíri, prechádzame sa po byte, pozeráme z okna ako prší. Boli časy, keď Niki nepriamo odmietal kohokoľvek iného. Od iného sa nevedel napapať, knižky som vedela čítať len ja, hrad z kociek bol odo mňa najkrajší a najlepšie sa búral, moje dotyky boli tie najmäkšie a najutešujúcejšie vo chvíľach nepohody, príchody ostatných domov nejako zvlášť nevnímal ani neprežíval.
Už dávnejšie však sledujem, že vždy keď sa starká ocitne v jeho blízkosti stane sa z neho mimoriadne zhovorčivý tvor. Postupne sa z Nikuškovej náklonnosti ku starkej stala hotová láska za hrob! Príkladom môže byť denne sa opakujúca tá istá situácia, kedy sa spokojne hráme v izbe , „Nikivšadebol“s veľkým záujmom preskúmava ako tradične všetky kúty alebo sa sústredene venuje nejakej momentálne zaujímavej hračke či činnosti. Vyzerá to tak, že by ho z toho nevyrušil ani granát vybuchujúci meter od neho. No granát možno nie, ale príchod starkej to je už o inom! Ešte len počuje,že sa otvorili dvere na byte je okamžite schopný prestať s akoukoľvek činnosťou a už uprene hľadí na dvere našej izby a s ohníčkami v očiach očakáva, kedy sa otvoria aj tie. Zaujímavé však je, že akoby dopredu vedel kto práve prichádza domov, lebo ten reflex na zvuk otvárajúcich sa dverí funguje stále zaručene len na príchod „vyvolenej“.No ak ma dovtedy Niki neschytí za ruku a nejdeme starkú vítať už do chodby, tak sa na ňu hneď po vojdení do izby doslova zavesí a vyzývavým pohľadom ju zvádza na komunikáciu, na pohladenie ,na čokoľvek, len aby mu venovala štipku svojej pozornosti. Ak si starká ešte rozmyslí ísť si niečo zobrať alebo sa ísť nebodaj napiť do kuchyne, zásadne ju treba nasledovať, veď čo keby sa ešte rozhodla znovu odísť. To jej netreba dovoliť, teraz som tu predsa JA a tak pekne sa na ňu usmievam- honí sa asi krpcovi hlavou. Často má ešte vo zvyku začať starkej žalovať. Po tom čo sme zažili pestrý pol deň,úplne prispôsobený jeho chceniu a momentálnym náladám, hladu alebo iným potrebám , sa začne tváriť akoby mu posledné hodiny bolo kruto krivdené, ubližované a so spôsobom, akým to celé podáva , by určite uspel aj na kastingoch na pantomimické divadlo,dokonca by popri bohatej konkurencii s prehľadom vyhral .Starká potom dabuje to jeho pohmkávanie a pomrnkávanie sprevádzané dokonalými mimickými figúrami a keď si vypočujem koľkokrát som mu dnes niečo nedovolila alebo koľkokrát som ho naopak do niečoho nútila , vtedy väčšinou už nevládzem zadržiavať dych od pridúšajúceho smiechu , vybuchnem a starká to celé završi nežným pritúlením si Nikinka , (on víťazným blaženým výrazom tváre plným úľavy z pochopenia) a vetou „Môj, môj....... tá mama!“