Stojíme pred pavilónom 8, nájsť ho skutočne ťažké nebolo. Ale keby som čo i len tušila, že bude v tom najvzdialenejšom bode areálu, doviezli by sme sa autom priamo pred budovu. Ale to je vedľajšie. Moje ruky, napriek dvetisícikrát sa opakujúcemu pocitu, že mi do dvoch sekúnd od preťaženia odpadnú, zostali na svojom mieste.Znovu? Waw! Začínam veriť na zázraky :)
"Hmm, ktoré to bolo poschodie?" , rozmýšľam nahlas. Sila , ktorú musím denne vynakladať na nosenie malého a všetkých jeho potrieb mi tuším ukrajuje z mozgu. V tej istej sekunde som si spomenula. "Jasné, predsa štvrté!"
Do výťahu nastupujem už mierne "mimo". Len matne vnímam pokus o vtip postaršej pani na svoju krátkozrakosť a trápne úsmevy ostatných spoluvezúcich sa. Mám totiž plnú hlavu myšlienok- 300 otázok, na ktoré mi nik nevie dať odpoveď. Otázky typu - Pomôžu mu tu? Prestanú už konečne tie pekelné záchvaty? Nemala som mu zobrať radšej košielky na zapínanie? Bude malý schopný zaspať zas len v mojom náručí popri monotónnom natriasaní? Kedy nás pustia domov? - sa motali jedna cez druhú. Do prítomnosti ma vtiahlo moje slniečko, ktoré sa na mňa ako vždy krásne usmievalo. Milujem ho! "Nerozmýšľaj príliš dopredu, tie tvoje myšlienky ťa raz zabijú!", vravím v duchu sama sebe.
Sme na 4. poschodí, klopem na dvere oddelenia, podávam sestričke zdravotný záznam môjho syna (apropo hrubší ako ten mojej starej mamy, ktorá má po 70-ke); čakáme, dvere sa znovu otvárajú a milo pôsobiaca sestrička nás volá dnu. "Booože! To tu chcete byť mesiac, keď ste sa tak napakovali?!", ironicky komentuje našu týždňovú batožinu. "Nechceme", odpovedala som jej stroho a ďalej si len pomyslela, že tá osôbka zjavne nikdy necestovala s takým dieťaťom.
Sme na izbe, je malá ale pekná a útulná. Rýchla rozlúčka s mamou- dostávam pár rád, krížik na čelo a silné objatie, z ktorého sa mi nechce...
Malého kladiem do postieľky, vybaľujem a veci systematicky ukladám do skrine. "Hmm, aká pekná, moderná, kde sa tu len taká vzala", preháňa sa mi hlavou.
Vchádza sestrička pred sebou tlačiac infúzny stojan. V druhej ruke nejaké striekačky a roztoky. Dobre viem, čo bude nasledovať. Idú na mňa mdloby, nohy sa mi trasú, hlas chveje a v hrdle mám zas tú dobre známu hrču (zo začiatku som si myslela, že si zvyknem;teraz už viem,že je to viac ako nemožné!) Sestrička mi narýchlo vymenúva potrebné odbery a už aj kráča s mojim jediným drobčekom preč. NIEEEEEEEEEEEE, kričí niečo vo mne NETRÁPTE MOJE SLNIEČKO,NEPICHAJTE HO,NEROBTE MU ZLE, NEUNÁŠAJTE MI HO! Mám chuť bežať za nimi a zachrániť môjho anjelika z pazúrov tých "bielo odetých stríg". Namiesto toho však padám na posteľ od žiaľu. "Koniec-koncov", ozvala sa zrazu tá racionálnejšia časť môjho ja, "asi bude lepšie ak ostanem tu. V opačnom prípade by som mala chuť vraždiť!" A tak len paralyzovaná sedím, počúvam plač môjho drobčeka, ktorý sa rozlieha po chodbách a tíško plačem s ním.
Zrazu plač utíchol, rýchlo si utieram slzy, a snažím sa pôsobiť trochu silne a dôstojne (pretvárka? neviem, ale mám pocit, že sa to odo mňa očakáva) Počúvam blížiace sa kroky. Sestrička kladie malého do postieľky, napája mu infúziu, blížim sa k nemu... Je tíško, vyľakaný , či sa bude ešte niečo diať uprene pozoruje každý pohyb sestričky. So zatajeným dychom naňho nazerám a bojím sa priblížiť. Chvíľku rozmýšľam prečo vlastne ; už viem- MÁM VÝČITKY! Sestrička sa ma niečo pýta, ja odpovedám......... malý sa otáča za mojím hlasom, zbadal ma! Niki prevrátil pusu naopak a spustil strašný plač :( Ale nebol to len plač. On mi niečo vravel. Rozprávať síce nevie ale ani nemusí. V jeho tváričke , tej malej a utrápenej bolo zrazu úplne všetko jasne čitateľné! "Mami, prečo si im to dovolila, prečo si ma opustila, prečo si ma aspoň nedržala za ruku, prosto nebola pri mne?!"
Mám dosť, plačem a je mi jedno kto sa na mňa pozerá, kašlem na dôstojnosť aj "ratio". "Aaale, mamička, nebojte, veď to ho až tak nemohlo bolieť", mudruje bieloodenec. "To mi je jasné, nespočetne veľakrát mi brali krv", pomyslím si.......... a cez slzy na ňu vykríknem " ALE JA SOM MALA BYŤ PRI ŇOM!" Zarazene odchádza.
Nanovo ma prepadá vlna výčitiek, beriem malého do náručia, silno ho objímam, najjemnejšie hladkám, šepkám mu do uška , že ho moc ľúbim. Kolísam ho ako malé bábo a skladám mu sľub, že ho už NIKDY neopustím!
.........a zrazu sa na mňa usmial. Tak krásne ako to vie len on :) Odpustil mi! Zalial ma pocit šťastia a obrovskej úľavy. MILUJEM HO, pomyslela som si dnes už milióntykrát.
Ďakujem Bohu za lásku...
Príspevky
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára