Nie je to tak dávno, čo Nikinko dorástol do výšky vypínačov a teda aj zvončekov :D
A od tej doby nemôžeme ísť domov bez toho, aby sme aspoň pár minút nezvonili pred dverami.
Vlastne je práve toto tá najdôležitejšia časť nášho návratu odkiaľkoľvek :D
Úprimne, zvonenie takéhoto druhu ( prst na zvončeku pol minúty v jednom kuse) z celej duše neznášam! Takémuto zvoničovi mám chuť naklásť po rukách, zdržím sa ale pri "slušnom" upozornení s jasným hnevom v hlase aj na tvári.
Nikinkovi bola ale v tomto prípade udelená mimoriadna výnimka.
Keď vidím tú jeho dôležitú rolu a radosť z nej, som náchylná dovoliť mu v tej chvíli úplne všetko :)
Prihlásiť na odber:
Zverejniť komentáre (Atom)
To známe... Jenda taky zvonil. Už ho to přešlo.
OdpovedaťOdstrániť