Naša cesta za "čo by bolo keby" alebo mimozemšťania medzi nami?

Moje dieťa je iné. Vlastne, všetky deti sú iné. Každé jedno. Nenájdete medzi nimi dva na chlp rovnaké exempláre. Preto si myslím, že naše odhodlanie ísť všade, kam nás vedú naše potreby, či túžby, je správne.
Aj napriek tomu, že Niki je vlastne dobré, pomerne kľudné, milé a usmievavé dieťa, často si vyslúži pohľad, akoby bol mimozemšťan. Nikoho hádam nemusím presviedčať, že nie je.
Vo chvíli, keď som si uvedomila, že integrácia v zmysel zlepšenia Nikinkovho stavu u nás nebude úspešná , zaumienila som si docieliť integráciu spoločenskú a sociálnu. Rozhodla som sa ukázať svoje dieťa svetu. Aby čím viac ľudí pochopilo, že "iní" ľudia naozaj nie sú mimozemšťania; že aj "iné" deti sú v prvom rade DETI.  Aby ľudia pochopili, že deti, ktoré majú nejaký zdravotný problém alebo znevýhodnenie , nemusia byť len trpiace chúďatká. Sú to hlavne deti, ktoré sa radi hrajú a s nadšením objavujú a spoznávajú tento svet. Do takej miery, do akej to zvládajú sami alebo im k tomu pomôžeme. Niki je vnímavý, preto mu pomáham koľko viem a chcem mu ukázať svet.
V zmysle toho všetkého som sa s uvedomením si nutnosti zapísania do ZŠ rozhodla k smelému kroku absolvovať návštevu školy aj s ním. Napriek vedomosti, že kvôli svojmu zdravotnému stavu sa na zápise nemusí zúčastniť priamo. Napriek môjmu hrdinstvu som sa trošku obávala, aj keď moje obavy vychádzali skôr z počutých skúseností a zážitkov maminiek podobne chorých detí, ktoré túto peripetiu už absolvovali. Nejaký zlý červíček v mojom vnútri hlodal  a podarilo sa mu vydlubať myšlienku, čo ak na mňa doľahne nezvládnuteľná ľútosť v tej najnevhodnejšej a najnepríjemnejšej chvíli. Ale bol tam aj jeden dobrý, ktorý ma presviedčal, že to čo chystám, je správne. Až nastal moment, kedy som už nemala čas rozmýšľať či váhať.
Počas obliekania som Nikinkovi stručne vylíčila môj ´zákerný plán´ a poprosila ho o spoluprácu. Pochopil ma.  Jeho povestné neutíchajúce radostné výskanie  ozývajúce sa po sídlisku celou cestou do školy ma posmeľovalo a dávalo mi dobré znamenie.

Niki nesklamal ani v škole. Hneď z príchodu sa vítajúcej pani učiteľke spôsobom sebe vlastným zavesil do koruny krásy, a keby som ho trochu nekrotila, bol by ju vášnivo vybozkával. Na jej otázku aj nepochopenie v očiach som jej odpovedala, že sme sa prišli pozrieť čo by bolo keby... Ďalej sa od toho odvinula stručná debata o jeho zdravotnom stave a jeho reálnej (ne)schopnosti nastúpiť do bežnej školy aj o rok alebo dva. Medzitým sa však už zvedavý predškolák svojim nenápadným tempom začal presúvať do triedy Rozprávkova, kde na deti čakali zaujímavé úlohy  a neskôr aj odmeny. Pomaly pomedzi rozhovor s učiteľkou som sa presúvala zarovno s ním, čomu sa učiteľka flexibilne prispôsobila. Naša debata sa časom zamerala na prepotrebné byrokratické kroky. Kvôli nejasnostiam v našich ďalších povinnostiach sa k nám pridali ďalšie dve osôbky v snahe poradiť a prispieť svojou kvapkou vedomosti, čo v konečnom dôsledku spôsobilo ešte väčší chaos v informáciách. Nevadí, to poriešime neskôr. Z chaosu informácií ma vytrhlo uvedomenie si vtipnosti celej situácie. Predstavila som si z pohľadu iného tú hŕbku tiel varibilne sa presúvajúcu malými úkrokmi. Pripomenulo mi to zároveň vážny futbalový zápas škôlkárov, počas ktorého loptu takmer nebolo vidieť; kde sa nachádza sa dalo uhádnuť len podľa kopy tiel detí pobehujúcich v zmysle hesla "spolu to dokážeme!"
Späť k Nikinkovi. Aj ostatní prítomní, pripravujúci deťom zaujímavé úlohy a program, si rýchlo všimli, že toto nebude len taký klasický školák. Aj napriek tomu sa snažili ho do niečoho rozumne zapojiť.

Rýchlo ale pochopili aj to, že v tomto prípade nepripravili úlohy oni jemu, ale skôr on im - a to uchrániť si pred jeho bádateľskými nájazdmi svoj osobný majetok- hlavne telefóny, notebooky, nepohrdol ani perami,či inými písatkami; ale aj pripravené didaktické pomôcky a výtvory  a iné odmeny pre smelých predškolákov. Napriek všetkému boli k nemu všetci veľmi milí. Nešetrili úsmevmi a napriek vedomiu, že odpovede sa nedočkajú sa s ním púšťali do veselých debát. Vlastne to asi nebolo pre nich také zložité. Niki im to vyrázne uľahčoval a krásne im nahrával. Svojim smiechom, nadšením, vnímavosťou, zvedavosťou, snahou vidieť a vyskúšať všetko rozsvietil celú miestnosť a nakazil všetkých prítomných. Vďaka rozruchu ( v pozitívnom slova zmysle), ktorý spôsobil, nepochybujem, že to bol v miestnej škole ten najzanietenejší, najnadšenejší, najzvedavejší, najcieľavedomejší, najneodbitnejší , najmenej ostýchavý a v momente, keď sa chcel jednému prítomnému učiteľovi zahryznúť do ruky aj najdrzejší žiačik :D Nesmiem opomenúť najrýchlejšie prsty. Aj napriek nim a ostatným už spomínaným ´naj´ sa nám podarilo väčšiu časť pomôcok a rôznych predmetov ušetriť následkov našej návštevy. Na margo pestrých papierových výrobkov pripravených pre budúcich školákov, ktoré Niki obdivoval spôsobom čo dotyk- to ukončená životnosť, poznamenala jedna z prítomných ležérne "to nevadíí, to robili deti"
Nikinkovi sa tam veľmi páčilo, až tak, že odísť sa nám, kvôli jeho chuti preskúmať ešte niečo, podarilo až na piaty pokus.  Bol taký šťastný!
Celé to malo verím aj iný význam- za celú dobu som si nevšimla jediný zvláštny , nevhodný alebo dokonca škaredý pohľad. Niki naozaj pochopil o čo mi šlo a svojim jedinečným štýlom do bodky splnil moje prosby. Bol úžasný, všetkým ukázal , že je šťastný  a milovaný, že svoj život žije, nie len prežíva. Ukázal, že aj ľudia ako on, patria do spoločnosti..A dovolím si tvrdiť, že ak dokáže dvadsiatim ľuďom počas chvíľky zlepšiť náladu, dokáže naozaj veľkú vec.
Domov vykračoval rovnako spokojný. Bodajby nie, keď si za svoj výkon zaslúžil medailu a "diplom".

Ešteže ju maminka stihla odfotiť, bola totiž tiež papierová, takže jej životnosť trvala pár sekúnd jeho nadšenia po tom, ako ju objavil svietiť na svojej hrudi .

Nikinko je teda zapísaný, aj napriek tomu, že v septembri do školy nenastúpi. Ďalší rok budeme navštevovať našu škôlku.
Napriek tomu sme vďační, že sme mohli vidieť, čo by bolo keby , a tiež dokázať, že mimozemšťania medzi nami nie sú- sú to len ľudia, ktorí možno nedokážu všetko to, čo my považujeme za normálne, často ale dokážu oveľa viac.