Romantická zimná prechádzka?

Aj snehom pocukrovaný trávnik môže mať na naše prechádzky neblahý účinok.

 Niki odmieta spraviť krok.

Keď ho pustím a vzdialim sa od neho čo len na pár krokov, rezignovane s patričným rykom zaháji nestabilnú chôdzu,  a v malom kruhu sa dokáže krútiť až kým ho nevezmem na ruky (alebo kým nespadne)

Občas sa zastaví, vyčítavo na mňa pozrie  a vo chvíli, keď si človek myslí, že viac to nevie, vygraduje svoj rev ešte o niekoľko stupňov  hlasitosti.

Ak sa mi ho v tom lepšom prípade podarí ukľudniť, poteší ma aspoň pár krokmi. Aj to jedine s chrumkavou odmenou na dohľad.

 Celá naša prechádzka trvá asi 20 minút. Z toho asi polovica prebieha podľa už spomínaného mierne dramatického scenára. Päť minút dieťatko vytrvalo plní maminkin pôvodný plán prechádzky a úpenlivé prosby...

... a posledných päť minút  nám zaberie presun domov.
A tradaaaaa.... ku koncu prechádzky sa dočkám aj úsmevu... nemusím byť génius, aby som podľa toho uhádla, že miluje vetu: " no, poď Nikinko, ideme domov"