Geomag baby

Alebo nekončiaci príbeh o snahe naučiť dieťatko funkčne sa hrať.

 Už veľmi dlho počúvam v pravidelných intervaloch otázku: " postaví na seba dve kocky?"
Jednoduchá vec, ktorá sa považuje za dôležitý medzník v psychickom vývoji.
Nie, nepostaví.

 V princípe si však myslím, že je to preto, že ho to vôbec nezaujíma. Nevidí v tom zmysel. Vlastne obľubuje a uprednostňuje zvukové hračky. Nemusia byť elektronické, stačí, že vydávajú nejaký jeho uchu milý mechanický zvuk- klepkanie, rapkanie, hrkanie,cinkanie.... Zbožňuje gombíčky, páčky a kľúčiky všetkého druhu. Po každej akcii očakáva reakciu. Keď na seba postavíme dve kocky, nič sa vlastne nestane. Okrem mojich motivačných ovácií, ktoré sa mu už zrejme zdajú otrepané a otravné.

 Pred časom som mu zaobstarala magnetickú stavebnicu Geomag baby. Sada (doslova) pár stavebnicových dielov obsahujúcich magnety za dychvyrážajúcu cenu. Ale čo človek neobetuje z túžby po maličkom pokroku... Dúfala som... verila som, že mu pomôže pochopiť princíp spojenia dvoch predmetov. Že rôznorodosť tvarov a možností sa mu aspoň trochu zapáči, a bude ho motivovať.

 Pravda je taká, že za asi tri roky pravidelnej snahy sme v tomto nepokročili ani o máčny máčik.

 Dieliky buď drží v rukách a búcha nimi, zovretie pritom nepovolí ani trošku a tak magnety nedostanú príležitosť spojiť sa.

 Alebo nimi  v rukách tvorí malé kružnice, sem-tam nimi zatrasie a neveriacky si ich obzerá so zjavným sklamaním z toho, že nevydávajú žiaden zvuk.

 Jediné, čo ho dokáže nadchnúť je, keď mu ukážem, že sa z nich dajú vyrobiť pekné farebné loptičky.

 Mnou vytvorené loptičky majú v jeho rukách krátku životnosť. Dokáže sa z nich chvíľku krásne potešiť. Jeho záujem o stavebnicu trvá do momentu, kedy sa mu nechtiac alebo aj cielene podarí loptičku rozdvojiť.

 Moja opakovaná snaha navnadiť malého nestavebníka na obľúbené loptičky absolútne zlyháva.

 Skúšam to teda so zložitejšími stavbami vznikajúcimi paradoxne veľmi jednoduchým spôsobom - náhodným spojením magnetov. Dávam si záležať, aby Niki videl, aké je to jednoduché. Občas jeden dielik zvedavo chytí a akoby sa ho snažil priložiť. Kameň úrazu je jeho silné kŕčovité zovretie.

 Celá naša hra trvá veľmi krátko. Moje požiadavky ho začnú prirýchlo nudiť a otravovať. A od znechutených ksichtíkov je len maličký krôčik k jeho zvláštnym stavom vyvolaným zrejme stresom, ktoré vedia skončiť až epileptickým záchvatom.

 A pritom chýba tak máličko ... úžasné je už to, že má so mnou takú trpezlivosť, že sa opakovane nechá nahovoriť na tie moje šaškárne. Často mu v očkách svieti - "maminka, nerozumiem tvojmu svetu, ale snažím sa; a preto, že ťa ľúbim, chvíľku to vydržím"

 "Snažím sa, ale treba vedieť kedy dosť, tak to teraz pekne zlikvidujme a chvíľku zas robme to, čo baví mňa " :)

  Nie len jeho demonštratívne, až zúrivé zahryznutie sa do kruto skúšaného hryzátka určeného pre bábátká s prerezávajúcim sa chrupom tomu jasne nasvedčuje.

 Silný stisk sánky ho upokojí len čiastočne, pritúlenie je nevyhnutné - treba sa predsa uistiť, že všetko je aj napriek ďalšiemu nepochopeniu v poriadku a maminka sa preto nehnevá.

 Nie, nehnevá :)

Pretože aj keď nie je ´geo´  ani ´mag´ , je to predsa stále MOJE ´baby´