Nielen o výťahu, dverách a strihaní ... alebo poROZUMenie

 Tak veľmi sa za posledný pol rok zmenil. Trošku zvážnel, nie v zlom slova zmysle, stále je to veľký optimista. Mení sa však na takého hĺbavého mudrlanta.

 Jeho reakcie sa zmenili, hodne vydrží počúvať a hoci jeho reakcie stále nie sú slovné, zdajú sa mi stále viac "k veci".

 Nedávno sme po dlhom čase stretli kamarátku. Pozrela sa na Nikinka a svojou hláškou, že má v tvári mimoriadne presvedčivý inteligentný výzor, potvrdila moju domnienku z posledných mesiacov.

 Rozumie. Donedávna som si to, napriek okoliu, myslela. Dnes som o tom presvedčená.
Nikinko na moju výzvu nastúpi do výťahu, aj z neho vystúpi. Kráča k dverám, keď poviem, že "ideme tata" . Keď poviem, že mu idem nachystať raňajky/obed, pre neho proste "ham", automaticky mi ide pomáhať do kuchyne. Pri obliekaní a vyzliekaní mi pomáha - na výzvu zdvihne ruky, potlačí ruku do rukáva, zdvihne nôžky, posadí sa aj postaví.

 Na moje milé požiadanie mi dokonca začal podávať predmety. Zatiaľ to funguje len na to, čo aktuálne drží v ruke. Super účinné je to vo chvíli, keď sa mu podarí uloviť niečo, čo zrovna moc nepatrí do jeho rúk. Milo sa na neho usmejem, a opakovane ho vyzývam, aby mi priniesol ukázať, čo za nádheru to má v rukách. Prosím ho, aby mi to dal, aj ja sa chcem predsa potešiť :) A on kráčajúc mi v ústrety so širokým úsmevom na tvári, a s túžbou podeliť sa o radosť z úlovku s maminkou, mi danú vec skutočne podá. Kvôli jeho motorike to nie je dokonalé, občas má problém s odhadom vzdialenosti, ale väčšinou pustí predmet z rúčky úspešne nad mojou dlaňou. A z môjho následného  nadšenia sa aj on úprimne teší. 

 Pred pár dňami na naozaj prekvapil. Vracajúc sa z hyperprechádzky (dúfam že z jednej z posledných tejto sezóny), som ho kúsok od auta do vchodu musela odniesť. Vonku sa akurát rozpršalo a riadne rozfúkalo, a to je pre Nikiho neznesiteľná kombinácia. Ochotne zaboril svoju tvár do môjho ramena a nechal sa odniesť (niežeby sa noseniu niekedy bránil). Ja sa zas netajím tým, že sa na túto činnosť už necítim, Niki je poriadne ťažký. Po zájdení do bezpečia pred počasím som ho hneď položila na zem a bezmyšlienkovite som mu povedala, aby šiel otvoriť dvere, pričom som ho na ne nasmerovala. On sa ale otočil späť ku mne, chvíľu na mňa pozeral a potom sa predral za mňa a ťahal kľučku na dverách, ktorými sme práve vošli dnu do vchodu. Podobne bezmyšlienkovite som mu povedala, že nie tieto ale tie druhé. Znovu som ho na ne nasmerovala a upriamila na ne aj jeho zrak.

 Až keď sa suverénne vybral ku nim a snažil sa ich otvoriť, uvedomila som si tú krásnu chvíľu. Pretože presne toto sú tie chvíle, ktoré považujem za malé zázraky. Tieto záblesky mi dávajú nádej a presvedčenie, že všetko bude lepšie. A fakt, že sa výskyt tých zábleskov zhusťuje, je pre mňa nádherný pocit.

Podobné prekvapenie som zažila v súvislosti s Nikinkovou bujnou hrivou. Už dlhšiu dobu som ho strihala výhradne sama doma, osobitým spôsobom, ktorý bol pre nás ale prijateľný kvôli Nikiho strachu, až panike pri tomto nutnom úkone. Po dlhom čase som si trúfla na návštevu kaderníctva.
S malou dušičkou som ešte po príchode oznámila ochotnej "tete strihačke", že je možné aj to, že z toho nič nebude. Svojim milým a neodbitným prístupom ma posmeľovala. Niki sa napriek utešovaniu skutočne bál. Šikovná "strihacia teta" ale vymyslela fintu s malou vlasatou bábikou, ktorej už značnú časť porastu zjavne zlikvidovala na ukážku pri iných deťoch. O účinku na môjho ustráchaného syna som síce nebola presvedčená, ale divadielko to bolo celkom pekné a pre Nikiho zjavne zaujímavé, lebo ho bez mihnutia oka pozoroval a počúval, a vyzeral pritom naozaj sústredene.

 A on, napriek evidentnému strachu, ktorý prejavoval silným držaním mojich rúk tzv. spôsobom do modra :D, hrdinsky sedel bez pohnutia, bez muknutia, či pípnutia, bez krútenia hlavou, bez snahy rukami zabrániť tej nepríjemnej procedúre, alebo rovno utiecť.  Len sem-tam jemne pokrčil plecami.

 Hneď ako teta strihačka vyslovila ´koniec´, dieťatko rýchlym skokom zoskočilo zo stoličky. Že to zvládneme takto krásne by som si netrúfla ani dúfať.
Vtipný bol ešte moment, keď sa už oblečený a na odchod pripravený Niki rozhodol ísť ešte utešiť svoju spolutrpiteľku ostrihanú bábiku. Sám sa vybral späť k inkriminovanej stoličke, blízko ktorej sedela aj kamoška-bábika, trošku jej pošteklil očko, vtisol jej na jej gumenú tvár pusu a niečo láskyplne zamumlal. Už niekoľkýkrát sa mi potvrdilo, že empatii ho učiť naozaj nemusím, zvláda ju bravúrne.