Súcit (58/365)

Dnes nás prišli navštíviť moji starí rodičia, zablahoželať mi k meninám. Nikinko má rád takéto posedenia, na stole je vždy plno dobrôt, bez zaváhania všetky ochutnáva, a hnevá sa, keď mu niečo z ponúkaných delikates nechcem dovoliť.... ale to som odbočila.
Vrámci podobných návštev zvykne naša starká (moja maminka) občas poskytovať holičské služby :) A môj starký (Nikinkov prastarký) sa zrovna dnes rozhodol ich využiť. Nikinko sa strihacieho strojčeka veľmi bojí. Nebolo to tak dávno, čo sme ho so starkou strihali, aj keď len trošíčku podstrihávali spodné vlásky, aby som ho pri cvičení veľmi nekvákala za vlásky, ktoré tak rýchlo rastú. Neprekvapilo ma preto, že sa dnes tak rýchlo rozpamätal na to utrpenie, ktoré pritom zažíval, a ktoré bolo treba s takou intenziou ohlasovať všetkým susedom! :D
No zaujímavé bolo pre mňa sledovať s akou dávkou prekvapenia, empatie, ľútosti a súcitu pozeral  na starkého ako kľudne a potichu sedí na stoličke a bez bránenia sa, nechá ten obludný strojček behať po jeho hlave. Bol z toho evidentne taký zaskočený , až sa musel prísť pozrieť bližšie.

No nie zas tak moc blízko, aby nevznikol nejaký omyl- strach tam totiž predsa len stále bol. Len tak akurát, do takej vzdialenosti, aby sa presvedčil, že naňho nehrajú len nejaké divadielko.
A ten súcit, ktorý mu stále sršal z očí ma aj potešil. Myslím totiž, že toto je v škále Nikiho prejavov novinka.
Niki tam takto stál a nazeral až  kým sa ubezpečil, že starká strojček odložila. V tvári mu zrazu zasvietila úľava a spokojne sa otočil a vrátil do izby.....

Január 2011 - Nový rok, nový začiatok

Ako všetci dobre viete, nový rok sa pre nás nezačal veľmi šťastne.
Tento úvod nám veľa vzal, ale niečo nové nám aj dal. Človek aj keď s nepochopením , ale predsa len prijíma novú dávku pokory a vedomia, že vážiť si každý moment je také dôležité!
Náš nový začiatok nebol jednoduchý pre nikoho, ale mohlo to byť aj oveľa, oveľa horšie.
A tak môžem len napísať, že január sme prežili krásne, hlavne preto, že sme boli stále spolu. Nikinko sa neustále ubezpečoval, že od neho neodídem.
Popritom sme zvádzali naše boje o každú štipku sily, o každý malý krôčik.
Nikinko to zo začiatku neznášal moc dobre

Oveľa radšej sa len tak hral , svojsky samozrejme a hlavne som mu do toho nesmela zasahovať.....

A s Lucinkou vymýšľali zábavky rôzneho druhu :)

Občas sa mi ho podarilo prehovoriť aj na trošku spolupráce, aj keď vydržal len chvíľočku výsledok sa mu celkom páčil . Nakoniec, omaľovánka, ktorú stačí pretrieť len vodou, aby sa pekne zafarbila tak moc času nezaberie. Povedala by som, že tak priamoúmerne jeho schopnosti sústredenia sa :)

Nezabúdali sme samozrejme stále tvrdo cvičiť a trénovať chôdzu. Veľkými pomocníkmi nám boli napríklad aj obľúbené vrecko s cumlíkmi

zapnutý noťas :D

veeeeeeeľa nových hračiek na malom priestore

vonku zaparkované autá

ale aj prírodné krásy :)

 Uplynul mesiac od nášho nového začiatku a myslím, že to zvládame super. Aj keď to ešte zďaleka nie je na takej úrovni, na ktorej sme boli pred tým, mám z toho dobrý pocit.
Veď predsa Niki dnes znovu stojí na nôžkách

a je to neskutočne krásny

šikovný
a hlavne

!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!

Tréning po domácky (55/365)

 Dnes sme boli doma, len doma. Počasie a chrípka zúriaca všade okolo, nás tu obrazne uväznila. Ale rozhodne sme sa nenudili. Dokonca sme si to užili. Aspoň ja, a Niki vďaka svojej skvelej nálade statočne znášal moje požiadavky. Celé dopoludnie som ho "nútila" chodiť.
Ale zvládal to úžasne!

Únava skóruje (54/365)

Dnes sme s Nikinkom absolvovali pre nás náročné očné vyšetrenie. Napriek tomu, že sme sa na radu sestričky vybrali z domu už skoro ráno, počkali sme si v čakárni slušnú dobu, ako to už , žiaľ pre nás, chodí :(
Niki bol vcelku trpezlivý, čakanie sme sa snažili krátiť prechádzkami a obdivovaním reklamných plagátov. No Nikimu sa viac páčilo obťažovať ostatných čakajúcich. Na moju smolu jeho ojedinelým prejavom sympatií nie všetci porozumejú. A tak sa naše čakanie "zahusťovalo" mojim  ospravedlňovaním a vysvetľovaním Nikinkovho priateľského vyčíňania v podobe ťahania uší,testovania trúbivosti ich nosov (obľúbená činnosť, kedy Nikinko stlačí nos a my spravíme "tutuuuuut") ,  rozpínania zipsov na taškách napríklad, následnej radosti z objavenia ich obsahu a kopu iných zaujímavých činností. Neuveriteľné aké má občas Niki dlhé ruky, a o jeho rýchlosti a pohotovosti, keď je nadohľad motivácia by som mohla napísať osobitnú esej :D
Preto myslím, že sa spolučakajúcim aj uľavilo, keď konečne prišiel náš čas.
Ešte v čakárni mi vírili hlavou predtuchy polokatastrofického priebehu následného vyšetrenia, ale po vstupe do ordinácie sa Niki neuveriteľne ukľudnil.
Aj napriek tomu, že si užil najprv trošku utrpenia v podobe kvapiek , pri vyšetrení prekvapivo spolupracoval. Pani doktorka bola s priebehom nadmieru spokojná. Usúdila, že rozdiel v dioptriách medzi jedným a druhým očkom je veľký a odporúčala okuliare. Neviem akú to bude mať pri Nikinkovi úspešnosť, ale predpis sme nakoniec dostali , nakoniec však s trošku nižšími dioptriami ako namerala.
Cestou sme sa zastavili v očnej optike, kde sme mali rámik na okuliarky vybratý a rezervovaný už od poslednej očnej kontroly, po ktorej nakoniec pani doktorka ešte ustúpila od voľby mu ich predpísať.  Ani som nedúfala, ale mali sme šťastie v tom, že nám ho ešte stále držali odložený v šuflíčku. Takže za pár dní vám tu budeme prednášať naše prvé zážitky z pokusov o nosenie okuliarov :D

A fotka dňa? Keďže na očnom sme strávili dnes naozaj celú večnosť, Niki mal toho pri ceste domov už naozaj dosť. Len čo som ho usadila do auta, zavelil "ham" tak som mu dala do ručičky kúsok pečivka, nech si zahryzne aspoň to, kým prídeme domov. No bol aj veľmi unavený, ráno sme vstávali  o čosi skôr ako inokedy. A takto dopadol boj únavy a hladu :D

Sudocrem (53/356)

A tvárička sa už nezaparí :)