Súcit (58/365)

Dnes nás prišli navštíviť moji starí rodičia, zablahoželať mi k meninám. Nikinko má rád takéto posedenia, na stole je vždy plno dobrôt, bez zaváhania všetky ochutnáva, a hnevá sa, keď mu niečo z ponúkaných delikates nechcem dovoliť.... ale to som odbočila.
Vrámci podobných návštev zvykne naša starká (moja maminka) občas poskytovať holičské služby :) A môj starký (Nikinkov prastarký) sa zrovna dnes rozhodol ich využiť. Nikinko sa strihacieho strojčeka veľmi bojí. Nebolo to tak dávno, čo sme ho so starkou strihali, aj keď len trošíčku podstrihávali spodné vlásky, aby som ho pri cvičení veľmi nekvákala za vlásky, ktoré tak rýchlo rastú. Neprekvapilo ma preto, že sa dnes tak rýchlo rozpamätal na to utrpenie, ktoré pritom zažíval, a ktoré bolo treba s takou intenziou ohlasovať všetkým susedom! :D
No zaujímavé bolo pre mňa sledovať s akou dávkou prekvapenia, empatie, ľútosti a súcitu pozeral  na starkého ako kľudne a potichu sedí na stoličke a bez bránenia sa, nechá ten obludný strojček behať po jeho hlave. Bol z toho evidentne taký zaskočený , až sa musel prísť pozrieť bližšie.

No nie zas tak moc blízko, aby nevznikol nejaký omyl- strach tam totiž predsa len stále bol. Len tak akurát, do takej vzdialenosti, aby sa presvedčil, že naňho nehrajú len nejaké divadielko.
A ten súcit, ktorý mu stále sršal z očí ma aj potešil. Myslím totiž, že toto je v škále Nikiho prejavov novinka.
Niki tam takto stál a nazeral až  kým sa ubezpečil, že starká strojček odložila. V tvári mu zrazu zasvietila úľava a spokojne sa otočil a vrátil do izby.....