V tomto počasí je práve obchodné centrum pre nás jediná možnosť poprechádzať sa. Je tam dosť miesta, kopu nových pestrých zaujímavostí a hlavne pomerne teplo.
Aj keď mi táto forma občas už lezie krkom a chýba mi denné slnečné svetlo,kvôli pretrvávajúcemu mrazu nás práve toto drží v akej-takej forme.
Takmer denne (ak nemáme iný zmysluplnejší program) sa vyberieme absolvovať túto misiu. Nikinka to našťastie baviť stále neprestalo.
Aj mne občas, napriek toľkokrát opakujúcemu sa scenáru, poskočí srdiečko. Hlavne, keď zbadám na pulte niečo tak nádherné :)
Niki je vlastne chlap, po akom každá tajne túži - rád nakupuje. Čokoľvek.
Nadchnúť sa vie rovnako pre pracovné nástroje ako aj kozmetiku, či oblečenie.
Chladným ho nenechajú ale ani hračky. Tobôž nie také, ktoré pripomínajú živé bytosti... svojim vševraviacim pohľadom ich vie poľutovať a zároveň upokojiť.
Jeho smelosť a neodbitnosť je udivujuco krásna. Pomyslela by som si, že práve takéto prostredie naňho bude pôsobiť chaoticky a v kombinácii s davom ľudí, ktorému vždy doma niečo akútne chýba priam strašidelne.
Nie je to tak. A to ma teší.
Je to jedno z miest alebo situácií, pri ktorých sa Niki dokáže uzavrieť do svojho malého sveta. Spomedzi ľudí vníma LEN mňa.
Aj keď v obchode pre náš pohyb vyberám vedome menej frekventované uličky medzi regálmi, počas asi pol hodinovej návštevy sa aj tak nevyhneme aspoň dvom-trom desiatkam ľudí v jeho bezprostrednej blízkosti. Bezpečne ich však ignoruje.
Kráča si po svojom, jednoducho tam, kam ho to práve láka.
Len tak obdivuje veci, opatrne sa ich dotýka, občas kontroluje pohľadom mňa, či to alebo ono môže.
Je viditeľne spokojný, keď ho v jeho bádaní a "nakupovaní" neobmedzujem.
Nemám na to dôvod.
Pretože aj napriek nekonečnej zvedavosti a túžbe dotknúť sa mnohých vecí, je veľmi opatrný.
A jeden maminkovský postreh - aj počas nášho "nakupovania" neunikli mojej pozornosti drobné pokroky oproti začiatkom.
Niki sa pri chôdzi naučil zrýchliť aj spomaliť (donedávna kráčal stále len jedným slimačím tempom)
Nevšíma si už len predmety na pultoch vo výške jeho očí. Bez váhania sa opakovane zohne, aby si prehliadol, čo je uložené dole, alebo sa naopak dvíha na špičky a naťahuje najvyššie ako mu to len ide v túžbe vidieť, čo je hore.
A čo je úplne najdôležitejšie - je taký šťastný!
... ale aj tak sa už nevieme dočkať jari, kedy sa aspoň štipku priblížime "normálnym" ľuďom a vyjdeme si na prechádzku len tak von!
Príspevky
