O psíkovi, ktorý nerozpráva

Tento rok nám to nestihlo nič zmariť a mohli sme sa zúčastniť škôlkárskeho karnevalu.

Hoci už na vlaňajší karneval chystaná maska medzičasom stratila svoju príznačnosť - Niki už nechodí po štyroch - tešili sme sa. Odkedy moje verné psíčatko preferuje presúvanie sa po zadných, je pre neho návšteva rôznych miest celkom novým zážitkom. Svet vyzerá z tejto perspektívy úplne inak a je tiež príliš veľký na to, aby nám za tú chvíľu jeho skúmania stihol zovšednieť.
Bola som preto veľmi zvedavá ako si toto popoludnie užije.

Zároveň ma prepadali dôvodné obavy z toho, ako bude zvládať neustály hluk, chaos a dav ľudí na pomerne malej ploche.
Boli sme pripravení odísť prakticky v ktorejkoľvek chvíli.

A ono nakoniec nebolo treba.
Niki sa síce nezaradil ku kope detí, ktorá sa spolu do rytmu hudby divoko bavila, ale bol v pohode.
Zachoval si dobrú náladu a zábavu si užil po svojom.

Boli to pre neho necelé tri hodiny takmer neustáleho chodenia, pozorovania, skúmania, obdivovania masiek, a znovu chodenia a chodenia. Super bolo, že keď mu hlasná hudba alebo čokoľvek iné začalo vadiť, jednoducho sa sám pobral do kľudnejších zákulisných častí.

Zakaždým ho však nanovo premohla zvedavosť a svojským spôsobom si naozaj užíval.

Celkom zaujímavý bol moment, keď sa môjmu psíkovi prihovorila usmievavá pani. Chcela od neho vyzvedieť, za čo je prezlečený. Na jeho mlčanie mi venovala prekvapený pohľad. Nenapadlo mi vtedy nič zmysluplnejšie , tak zo mňa vypadlo strohé, ale výstižné:  "Psíky predsa nerozprávajú"
 Ono v danom momente nebol čas, príležitosť ani podmienky na nejaké obšírnejšie vysvetľovanie...
Zrejme ma v tej chvíli považovala za blázna. Ale na to som si už dávno zvykla.
A vlastne, ak byť bláznom znamená zažívať skutočné šťastie tam, kde iní vidia utrpenie, túžim ostať bláznom naveky :)