Skúšam prijať fakt, že mám doma veľkého chlapca.
Napriek tomu, že to vnímam v bežnom živote napríklad na závratne rýchlo sa meniacom šatníku, na nápore na môj chrbát, keď ho mám niesť čo len chvíľočku, ale aj vo chvíľach, keď mi stojac vedľa mňa natiahnutou rúčkou škrabká rameno. Napriek všetkému bol stále moje bábätko. Moje jediné a bezbranné.
Aj keď jediný stále ostal a ostáva, z bábätka sa tak zrazu stal veľký chlapec. Môže za to naša vzácna návšteva.
Nikinko sa vďaka nej veľmi rýchlo ocitol v pozícii toho veľkého, toho kto dáva pozor, kto ustupuje a kto ochraňuje.
Prekvapil ma. Myslela som si, že v spoločnosti malého milého superrýchleho ukričaného a ubľabotaného lezúňa, sa bude skôr báť a utiahne sa do svojho separé sveta.
On ho naopak úplne baštil- od začiatku až do konca. Skrátka naša bábätkonávšteva sa mu veľmi páčila, a aj keď bol skôr mĺkvy pozorovateľ, tešilo ma, že sa nebojí.
Miestami to vyzeralo, že je v pozíci jeho osobného strážcu - mal pod dohľadom každý jeho pohyb.
Alebo si len tak starostlivo strážil svoje hračky?
Ešte vám prezradíme ako to, že ma všetci tak ľúbia...
Holt, väčšinou im nedávam moc navýber :D
Tak, čo kamarát, páčilo sa ti? Prídeš aj nabudúce?
Príspevky
Nádherná, milá reportáž. Je úžasné, jak vedle něj sedí, jak se na něj dívá, jak je starostlivý. Vypadá to, že se mu miminko moc líbilo.
OdpovedaťOdstrániť