Pomocníček

 Začalo to obyčajnou, už toľkokrát vyslovenou vetou: " Miláčik, podržíš mi to prosím chvíľočku?" Strčila som pritom malému (ne)pomocníkovi do rúk malý ľahký plastový nákupný košík, zatiaľ čo som sa vrátila k pokladni zaplatiť nejakú drobnosť. Len mikrosekundu trvalo kým som si uvedomila, že Niki košík drží a nepustil ho hneď na zem, ako uňho doteraz vždy bývalo zvykom.

 

 Sekundy pomaly pribúdali a Niki košík stále držal.

 Vďaka superpomalej predavačke pribúdali už aj minúty a Nikinko košík stále vytrvalo držal.

 Aj keď je vidieť, že pre neho možno až taký ľahký nebol, dojímalo ma ako si ho prechytával v snahe, aby mu nespadol.

 Aj napriek miernej beznádeji v jeho tváričke tam bolo vidno aj kúsok dôležitosti zo zverenej úlohy, navyše ešte kusisko sústredenia. Práve v momente, keď bol košík už len pár centimetrov nad zemou a Niki od vyčerpania vo výraznom podrepe, som dostala svoj výdavok z pokladne a mohla som môjmu snaživému pomocníkovi odľahčiť. Poďakovala som mu za ochotu a pomoc, košík mu z rúk vzala a odložila ho na kopu ostatných. V tej istej sekunde sa vzpriamil a s najdlhším a najhlbším výdychom, aký som kedy počula, vykročil k dverám.

 Bol to pre mňa jeden z najkrajších darčekov, aký mi mohol dať. Keď totiž on sám niečo nechce, nedotlačil by ho k tomu človek ani párom volov.
Bol to taký maličký dôkaz lásky. Chcel maminke spraviť radosť.... a podarilo sa mu to :)

O pár dní  mi zas ochotne odniesol taštičku  a vyzeralo to, akoby to pre neho bolo bežné. Ďalší maličký dôkaz, a veľká radosť potom.

Veľa malých krôčikov = jeden veľký krok k nášmu snu

Podarilo sa nám to,  Nikinko si môže konečne s istotou, bez strachu užívať svoje schopnosti a objavovať a obdivovať pritom svet.... samozrejme musím podotknúť, že na čerstvom vzduchu.

 Tešiť sa pritom hoci aj z dožívajúcej súčasti niekdajšieho socialistického sídliskového rozkvetu. Z hojdacieho koníka, ktorému inak venujú pozornosť už len hulváti, v snahe dopomôcť mu k definitívnej nefuknčnosti.

 Jeho záujem a radosť sú tak čisté.

 Jeho šťastie je tak krásne. Neviem sa ho nabažiť.

 Milujem ho a som vďačná, že ho môžem vidieť tak často.

Priateľka

Priateľ je ten, kto prichádza, keď ostatní odchádzajú.
Od Nikinka odchádzajú často, lebo piští, smiešne chodí, rád obchytáva tváre, občas ťahá za vlasy...alebo aj "nevie sa poriadne ani bicyklovať,s ním sa hrať nebudem" ako povedalo jedno dievčatko.
V niektorých momentoch podobné hlášky ani nevnímam, inokedy vedia raniť, aj keď sú vyslovené len deťmi.
Aké nádherné sú potom momenty, keď príde priateľ. Skutočný - naša Evička :)

Priateľka, ktorá pomôže

Priateľka, ktorá skrátka je, a nehanbí sa za to

Priateľka, ktorá na detskú otázku "prečo sa s ním hráš, veď on nevie ani rozprávať" odpovie jednoducho detsky : " lebo to je náš Nikinko a ja ho ľúbim"

Ďakujem Evička! Aj my ťa ľúbime!

O nestíhaní

Nestíham blog. Na našu radosť. Pretože prišla jar a my každú možnú chvíľu trávime von. A každú tú chvíľu si naozaj užívame. Čoskoro sa snáď konečne premôžem a aspoň sčasti sa podelíme o naše zážitky z posledného mesiaca.
Ako dôkaz, že naozaj neleníme prikladám nejaké videá, na ktorých sú očividné nie len naše pokroky ale aj dobrá nálada, skutočná radosť a koooooooopa energie :)








Na druhom videu Niki šlape celkom sám :) Na poslednom je posmelený miernym kopčekom nadol, čo je preňho veľká motivácia.

Prajeme vám nákazu našim vírusom radosti a krásnu jar :)

Geomag baby

Alebo nekončiaci príbeh o snahe naučiť dieťatko funkčne sa hrať.

 Už veľmi dlho počúvam v pravidelných intervaloch otázku: " postaví na seba dve kocky?"
Jednoduchá vec, ktorá sa považuje za dôležitý medzník v psychickom vývoji.
Nie, nepostaví.

 V princípe si však myslím, že je to preto, že ho to vôbec nezaujíma. Nevidí v tom zmysel. Vlastne obľubuje a uprednostňuje zvukové hračky. Nemusia byť elektronické, stačí, že vydávajú nejaký jeho uchu milý mechanický zvuk- klepkanie, rapkanie, hrkanie,cinkanie.... Zbožňuje gombíčky, páčky a kľúčiky všetkého druhu. Po každej akcii očakáva reakciu. Keď na seba postavíme dve kocky, nič sa vlastne nestane. Okrem mojich motivačných ovácií, ktoré sa mu už zrejme zdajú otrepané a otravné.

 Pred časom som mu zaobstarala magnetickú stavebnicu Geomag baby. Sada (doslova) pár stavebnicových dielov obsahujúcich magnety za dychvyrážajúcu cenu. Ale čo človek neobetuje z túžby po maličkom pokroku... Dúfala som... verila som, že mu pomôže pochopiť princíp spojenia dvoch predmetov. Že rôznorodosť tvarov a možností sa mu aspoň trochu zapáči, a bude ho motivovať.

 Pravda je taká, že za asi tri roky pravidelnej snahy sme v tomto nepokročili ani o máčny máčik.

 Dieliky buď drží v rukách a búcha nimi, zovretie pritom nepovolí ani trošku a tak magnety nedostanú príležitosť spojiť sa.

 Alebo nimi  v rukách tvorí malé kružnice, sem-tam nimi zatrasie a neveriacky si ich obzerá so zjavným sklamaním z toho, že nevydávajú žiaden zvuk.

 Jediné, čo ho dokáže nadchnúť je, keď mu ukážem, že sa z nich dajú vyrobiť pekné farebné loptičky.

 Mnou vytvorené loptičky majú v jeho rukách krátku životnosť. Dokáže sa z nich chvíľku krásne potešiť. Jeho záujem o stavebnicu trvá do momentu, kedy sa mu nechtiac alebo aj cielene podarí loptičku rozdvojiť.

 Moja opakovaná snaha navnadiť malého nestavebníka na obľúbené loptičky absolútne zlyháva.

 Skúšam to teda so zložitejšími stavbami vznikajúcimi paradoxne veľmi jednoduchým spôsobom - náhodným spojením magnetov. Dávam si záležať, aby Niki videl, aké je to jednoduché. Občas jeden dielik zvedavo chytí a akoby sa ho snažil priložiť. Kameň úrazu je jeho silné kŕčovité zovretie.

 Celá naša hra trvá veľmi krátko. Moje požiadavky ho začnú prirýchlo nudiť a otravovať. A od znechutených ksichtíkov je len maličký krôčik k jeho zvláštnym stavom vyvolaným zrejme stresom, ktoré vedia skončiť až epileptickým záchvatom.

 A pritom chýba tak máličko ... úžasné je už to, že má so mnou takú trpezlivosť, že sa opakovane nechá nahovoriť na tie moje šaškárne. Často mu v očkách svieti - "maminka, nerozumiem tvojmu svetu, ale snažím sa; a preto, že ťa ľúbim, chvíľku to vydržím"

 "Snažím sa, ale treba vedieť kedy dosť, tak to teraz pekne zlikvidujme a chvíľku zas robme to, čo baví mňa " :)

  Nie len jeho demonštratívne, až zúrivé zahryznutie sa do kruto skúšaného hryzátka určeného pre bábátká s prerezávajúcim sa chrupom tomu jasne nasvedčuje.

 Silný stisk sánky ho upokojí len čiastočne, pritúlenie je nevyhnutné - treba sa predsa uistiť, že všetko je aj napriek ďalšiemu nepochopeniu v poriadku a maminka sa preto nehnevá.

 Nie, nehnevá :)

Pretože aj keď nie je ´geo´  ani ´mag´ , je to predsa stále MOJE ´baby´