Hyperprechádzka

V tomto počasí je práve obchodné centrum pre nás jediná možnosť poprechádzať sa. Je tam dosť miesta, kopu nových pestrých zaujímavostí a hlavne pomerne teplo.

 Aj keď mi táto forma občas už lezie krkom a chýba mi denné slnečné svetlo,kvôli pretrvávajúcemu mrazu nás práve toto drží v akej-takej forme.

Takmer denne (ak nemáme iný zmysluplnejší program) sa vyberieme absolvovať túto misiu. Nikinka to našťastie baviť stále neprestalo.

 Aj mne občas, napriek toľkokrát opakujúcemu sa scenáru, poskočí srdiečko. Hlavne, keď zbadám na pulte niečo tak nádherné :)

Niki je vlastne chlap, po akom každá tajne túži - rád nakupuje. Čokoľvek.

 Nadchnúť sa vie rovnako pre pracovné nástroje ako aj kozmetiku, či oblečenie.

 Chladným ho nenechajú ale ani hračky. Tobôž nie také, ktoré pripomínajú živé bytosti... svojim vševraviacim pohľadom ich vie poľutovať a zároveň upokojiť.

Jeho smelosť a neodbitnosť je udivujuco krásna. Pomyslela by som si, že práve takéto prostredie naňho bude pôsobiť chaoticky a v kombinácii s davom ľudí, ktorému vždy doma niečo akútne chýba priam strašidelne.

 Nie je to tak.  A to ma teší.

 Je to jedno z miest alebo situácií, pri ktorých sa Niki dokáže uzavrieť do svojho malého sveta. Spomedzi ľudí vníma LEN mňa.

Aj keď v obchode pre náš pohyb vyberám vedome menej frekventované uličky medzi regálmi, počas asi pol hodinovej návštevy sa aj tak nevyhneme aspoň dvom-trom desiatkam ľudí v jeho bezprostrednej blízkosti. Bezpečne ich však ignoruje.

 Kráča si po svojom, jednoducho tam, kam ho to práve láka.

 Len tak obdivuje veci, opatrne sa ich dotýka, občas kontroluje pohľadom mňa, či to alebo ono môže.

Je viditeľne spokojný, keď ho v jeho bádaní a "nakupovaní" neobmedzujem.

 Nemám na to dôvod. 

 Pretože aj napriek nekonečnej zvedavosti a túžbe dotknúť sa mnohých vecí, je veľmi opatrný.

A jeden maminkovský postreh - aj počas nášho "nakupovania" neunikli mojej pozornosti drobné pokroky oproti začiatkom.

 Niki sa pri chôdzi naučil zrýchliť aj spomaliť (donedávna kráčal stále len jedným slimačím tempom)

 Nevšíma si už len predmety na pultoch vo výške jeho očí. Bez váhania sa opakovane zohne, aby si prehliadol, čo je uložené dole, alebo sa naopak dvíha na špičky a naťahuje najvyššie ako mu to len ide v túžbe vidieť, čo je hore.

 A čo je úplne najdôležitejšie - je taký šťastný!

... ale aj tak sa už nevieme dočkať jari, kedy sa aspoň štipku priblížime "normálnym" ľuďom a vyjdeme si na prechádzku len tak von!

Veľký chlapec

Skúšam prijať fakt, že mám doma veľkého chlapca.

 Napriek tomu, že to vnímam v bežnom živote napríklad na závratne rýchlo sa meniacom šatníku, na nápore na môj chrbát, keď ho mám niesť čo len chvíľočku, ale aj vo chvíľach, keď mi stojac vedľa mňa natiahnutou rúčkou škrabká rameno. Napriek všetkému bol stále moje bábätko. Moje jediné a bezbranné.
Aj keď jediný stále ostal a ostáva, z bábätka sa tak zrazu stal veľký chlapec. Môže za to naša vzácna návšteva.

Nikinko sa vďaka nej veľmi rýchlo ocitol v pozícii toho veľkého, toho kto dáva pozor, kto ustupuje a kto ochraňuje.

 Prekvapil ma. Myslela som si, že v spoločnosti malého milého superrýchleho ukričaného a ubľabotaného lezúňa, sa bude skôr báť a utiahne sa do svojho separé sveta.

On ho naopak úplne baštil- od začiatku až do konca. Skrátka naša bábätkonávšteva sa mu veľmi páčila, a aj keď bol skôr mĺkvy pozorovateľ, tešilo ma, že sa nebojí.

Miestami to vyzeralo, že je v pozíci jeho osobného strážcu - mal pod dohľadom každý jeho pohyb.

 Alebo si len tak starostlivo strážil svoje hračky?

Ešte vám prezradíme ako to, že ma všetci tak ľúbia...

 Holt, väčšinou im nedávam moc navýber :D 

 Tak, čo kamarát, páčilo sa ti? Prídeš aj nabudúce?

S Nikinkom je veselo

S Nikinkom býva často naozaj sranda.
Vtedy, keď  poobede viac ako hodinu času strávi v posteli tým, že sa ma snaží presvedčiť, že spať sa mu naozaj nechce, a následne po mojom ústupku zaspí  v izbe na zemi medvedím spánkom.

Vtedy, keď mu spadnú tepláky po tom, ako si rozviaže šnúrku na nich a spokojne sa tak prechádza po izbe.

 A na moju otázku, čo to prepánakráľa spravil, mi venuje pár vyškerených ksichtov.

 Apropo už dlhšie pozorujem trend  výrobcov odevov prispôsobovať výrobu rastúcemu percentu detskej populácie trpiacej obezitou. (a čo potom my priemerne štíhli, zdravo a dobre vyzerajúci)

Vtedy, keď si napriek svojej stratenosti vo svete plnom veľkých, nenásytných a tých s pohnutými hodnotami, nájde svoju usmievavú, tichú a skromnú kamarátku.

Vtedy, keď jeho snaha o dôležitosť a vážnosť dopadne celkom komicky.

Aj vtedy, keď sa to nakoniec vydarí :)

Vtedy, keď po čase objaví svoje dudky, a dá sa s nimi na útek.

 Aj vtedy, keď pri mojej otázke, či mu ich naozaj treba, vystrúha trpiteľský výraz vytvárajúci dojem, že mu, chúďatku, nikdy nič nechcem dovoliť.

Alebo vtedy, keď veškerú moju snahu o zábavu alebo zmysluplné a poučné aktivity absolútne pochová jasným gestom, na čo má práve chuť :D

Aj to sú tie chvíľky, ktoré držia človeka pri zdravom rozume a dávajú nádej, pretože pripomínajú bežné zdravé dieťa (teda to, po čom človek- matka nikdy neprestane túžiť)