Stránky


Človek má právo pozerať na druhého zhora len vtedy, keď mu chce pomôcť vstať ( Gabriel Garcia Marquez)

utorok 7. decembra 2010

Odkaz hrdej (večne otravnej) mamy


.......včera v škôlke. V šatni sme sa obliekli, obuli, a ty si sa postavil a šiel ku dverám- sám, rozvážne, rozhodne, pomaly...  Svoje oči som namierila na teba z túžby vidieť ďalšie a ďalšie zázračné dychvyrážajúce krôčiky. Ako (ešte zatiaľ) vždy som zastavila svoju činnosť a pustila som všetko z rúk, keby ťa náhodou bolo treba zachraňovať pred útokom neúprosnej gravitácie. Nebolo treba, zvládol si ďalší samostatný úsek. V jednej chvíli si sa na mňa otočil a krásne sa usmial. Tvoj úsmev vravel:
" maminka vidíš aký som šikovný?" Ten moment som si chcela zvečniť. No kým som zmobilizovala v danej chvíli nešikovné prsty, svoju hlávku a pozornosť si otočil k ďalšej výzve. A vznikol tento záber. Nevenovala som mu pozornosť, mobil som rýchlo šupla do vrecka , ty si šikovne otvoril dvere a ja som len narýchlo zapla zips na svojej bunde a ponáhľala som sa ti na pomoc.
Až dnes ráno som si v mobile prezerala obrázky s cieľom vymazať nejaké nevydarené. Pri pohľade na tento som ustrnula. Uvedomila som si aký je krásny. Očividne nie kompozíciou, ani kvalitou.... tento obrázok je krásny tým, čo skrýva. Tým, čo vidím asi len ja. 
Si už "veľkáč" so škôlkárskym batôžkom na pleciach. Je veľa toho, čo sa ešte musíš naučiť,aby si dobehol svojich kamarátov. Ale vieš, že keď sa oblečieme a obujeme, ide sa von. Vieš , že treba ísť k dverám a otvoriť ich. Vyjsť von a tešiť sa zo sveta. Ty to vieš, a vieš aj mnoho ďalších pre iných ľudí málo viditeľných vecí.
A ja spomínam na tie chvíľky, keď som ťa obkladala vankúšmi, aby si sa aspoň chvíľku tešil z inej perspektívy , a modlila som sa pritom, aby si dokázal aspoň  sám sedkať. A keď si to dokázal, chcela som zas viac a prosila som o zázrak, aby si sa dokázal aspoň ako-tak pohybovať. Keď si to už vedel, zrazu som sa zase neuspokojila a chcela som viac. Nútila som ťa postaviť sa na nohy, a snažila prehovoriť ťa, aké je to úžasné chodiť po svojich. Hneval ma tvoj strach a nepochopenie, ale neprestávala som sa modliť. A teraz keď stojíš na svojich nožičkách ... ani teraz ti nedám pokoj, lebo každý deň myslím na to, že to môže byť lepšie.
A tak sa budem aj ďalej popri mojej snahe modliť .... a možno raz, keď budeš veľký , budeš viac rozumieť tomuto svetu, pochopíš, prečo som ti nechcela dať pokoj, a bola taká neskromná.
Vlastne je to preto, čo ti denne aspoň 100krát pošepkám do uška. Preto, že ŤA VEĽMI  ĽÚBIM!!!

1 komentár:

  1. Máš dar písania...... napísala si to naozaj krásne. :o) My jednoducho musíme byť neskromné, aby sme mohli tých našich drobcov posúvať stále ďalej a ďalej a "nesmieme zaspať na vavrínoch". Občas si hovorím, keď dlho nie som v kontakte s inými "neurotypickými" deťmi, že je všetko v poriadku, ale potom sa zase zobudím a musím "kráčať" ďalej. :o(

    Držte a prajem Vám ešte veľa takýchto dych vyrážajúcich pokrokov!!!! :o)

    Zuzana a Maťo

    OdpovedaťOdstrániť