2 v 1

Tréning aj zábavu nám priniesla dnešná ( a nie len dnešná) prechádzka.

Dnes konečne prestalo pršať. Vybrali sme sa von hneď doobeda, keďže pri súčasnej premenlivosti počasia  sa nedá odhadnúť ako bude o 5 minút, nie to ešte poobede, keď sa malý vyspí.

Len čo sme dnes vyšli von spomenula som si na príhodu z pred pár dní. Milo vyzerajúca ( len vyzerajúca) stará pani  si na mne hlasno káravo zgustla, preto, že sa stala svedkom toho, ako malého ťahám preč od stĺpika. Pár sekúnd predtým ako to videla si totiž krpec zaumienil zlízať zo stĺpika jeho výšky všetku hrdzu, špinu, bacily a zatiaľ nepomenované humusy. Jeho lásku k stĺpikom všetkého druhu som tu už odhaľovala dávno, a tolerujem ju pokiaľ ich len chytá , prípadne objíma. Olizovať mu ich ale nedovolím, a to aj za cenu plaču a jeho zúrivých výstupov. Pani videla len polovicu toho čo sa odohralo , zjavne si čo-to domyslela a celé to prevrátila tak, že "to chúďatko malé nútim chodiť a trápim ho, priam týram, zatiaľ čo jej pozornému oku neušlo, že je zjavne choré a slabučké!" Niki totiž v záchvate zúrivosti podlamuje  kolená a snaží sa dostať na zem v dobrej nádeji , že ujde mojej krutej rodičovskej ruke, ktorá ho nekompromisne drží a nepustí.
Nuž, nevedela som ako reagovať. Ani teraz s odstupom času mi nenapadá nič rozumné a stručné ako vhodná odpoveď v danej situácii. Moc som sa s ňou nebavila.
Takto ale rozhodne nevyzerá dieťa, ktoré nechce chodiť alebo je do toho tyranským spôsobom nútené!

Niki občas prejaví nevôľu pri chôdzi vonku, keď ho vediem iným smerom akým by rád šiel on. Keďže nerozpráva, väčšinou pri tom mrnčí, zúrivo vrčí alebo plače. Len tak mi vie dať najavo, že chce ísť iným smerom. Pokiaľ sme von na prechádzke bez cieľa ako dnes, chodíme tam, kam chce on. Občas ale máme cieľ, hoci len blízky obchod potravín. Vtedy som tá "zlá matka" ktorá dieťa trápi, pretože sa ho snažím naučiť aspoň trochu tolerovať náš svet a jeho chod. A k tomu aj také nákupy potravín proste patria.

V zásade je ale Nikinko dieťa usmieváčik, a nie je až také zložité nalákať ho na iný objekt, cieľ, záujem. Takže metódu rázneho ťahu, prípadne odnesenia dieťaťa volím až vtedy, keď všetky vyskúšané nápady na zaujatie zlyhajú. Dnes napríklad postačili maminkine kľúče.

V poslednej dobe si zase veľmi zvykol na moju ruku, síce čiste ako psychickú oporu, ale mám pocit, že stále viac svojej váhy a rovnováhy prenáša na moju ruku a z pohľadu jeho fyzického vývoja ma to trošku znepokojuje. Tak od neho chcem, aby kráčal sám. Aj to ho dokáže vyviesť z rovnováhy. Zjavne nerozumie, prečo to od neho chcem a silou-mocou sa chce držať maminky.

Občas je z chôdze naozaj unavený, vtedy mu ale postačí nachvíľku si oddýchnuť

Čo ho vonku naozaj baví a zaujme sú vždy schody. K nim si bez problémov pekne sám zájde a veľmi rád ich aj zdoláva. Najradšej samozrejme s pomocou maminkinej ruky. Trošku pozabudol, že to už zvládol párkrát aj sám. Tak sme to dnes nanovo trénovali. Niki vôbec neprotestoval , mimoriadne sa sústredil a po ich zdolaní bol očividne spokojný so svojim výkonom :)

Celé to môžem zhrnúť asi len tak, že sú pre nás prechádzky skutočne nie len tvrdý tréning, ale aj radosť. Nikinko chodí rád, po akýchkoľvek terénoch a v akomkoľvek prostredí. V novom o to radšej, pretože si chce všetko preskúmať. Veľmi sa teší zo svojej samostatnosti, často aj dosť hlasno. Keby to tak nebolo, netrávil by na svojich šikovných nožičkách väčšinu dňa.
Milo vyzerajúcej starej pani by som dopriala menej vervy súdiť druhých na základe pár sekúnd a namiesto toho viac poznania. Možno by jej potom došlo, že v skutočnosti nikdy predtým nevidela dieťatko, ktoré by malo väčšiu radosť z každého svojho kroku.