Nikinka som dnes cez deň nechala doma s bosými nôžkami. Bol to totiž zas jeden pekelne teplý deň. Hneď zrána sa nám slnko škerilo rovno do tvárí , vzduch ohrialo na neuveriteľných 35 stupňov v tieni a doma ani ten ventilátor nespravil zázrak, a tak sme sa dusili vo vlastnej šťave. V jeho ortopedickej obuvi sa mu potia nohy aj bežne, nie ešte v takejto horúčave. Nechcela som mu teda pridávať. Aj tepláky sme nechali v pohodlí skrine. Nikinko si spokojne užíval , a chladil sa váľaním sa po podlahe, a prechádzkami po dlažbe v chodbe.
Bolo zaujímavé sledovať ako s prekvapením "študuje" vlastné nožičky. Do detailov preskúmal každý prštek po jednom (nezabudol aj ochutnať), obzrel si chodidlá, poštipkával, škrabkal a poťapkával si ich, akoby ich videl prvýkrát. Vlastne ich často naozaj nevidí. Väčšinou sú kvôli svojej absolútnej plochosti uväznené aj doma v ortopedických sandálkach. Nie len z povinnosti, chodí sa mu tak oveľa lepšie, stabilnejšie a bezpečnejšie.
Najkrajší moment dnes ale bol, keď Niki cupkal svojimi bosáčikmi po chodbe a zrazu sa začal neskutočne rehotať. Mne, zdržujúcej sa v kuchyni a zamestnanej varením chvíľu trvalo, kým mi došlo, čo je také vtipné. Musela som všetko nechať tak a ísť sa nakaziť jeho radosťou. To krásne, milé a veľmi zábavné bol , ako nakoniec vyšlo na javo, zvuk ťapkania jeho plocháčikov o podlahu. Aj keď si uvedomujem, že chôdza po takomto povrchu pre jeho nôžky nie je zrovna zdravá, v tom momente som si priala, aby toto šťastie prežíval dlhšie a ešte dlhšie.
Príspevky
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára