Veľký chlapec

Skúšam prijať fakt, že mám doma veľkého chlapca.

 Napriek tomu, že to vnímam v bežnom živote napríklad na závratne rýchlo sa meniacom šatníku, na nápore na môj chrbát, keď ho mám niesť čo len chvíľočku, ale aj vo chvíľach, keď mi stojac vedľa mňa natiahnutou rúčkou škrabká rameno. Napriek všetkému bol stále moje bábätko. Moje jediné a bezbranné.
Aj keď jediný stále ostal a ostáva, z bábätka sa tak zrazu stal veľký chlapec. Môže za to naša vzácna návšteva.

Nikinko sa vďaka nej veľmi rýchlo ocitol v pozícii toho veľkého, toho kto dáva pozor, kto ustupuje a kto ochraňuje.

 Prekvapil ma. Myslela som si, že v spoločnosti malého milého superrýchleho ukričaného a ubľabotaného lezúňa, sa bude skôr báť a utiahne sa do svojho separé sveta.

On ho naopak úplne baštil- od začiatku až do konca. Skrátka naša bábätkonávšteva sa mu veľmi páčila, a aj keď bol skôr mĺkvy pozorovateľ, tešilo ma, že sa nebojí.

Miestami to vyzeralo, že je v pozíci jeho osobného strážcu - mal pod dohľadom každý jeho pohyb.

 Alebo si len tak starostlivo strážil svoje hračky?

Ešte vám prezradíme ako to, že ma všetci tak ľúbia...

 Holt, väčšinou im nedávam moc navýber :D 

 Tak, čo kamarát, páčilo sa ti? Prídeš aj nabudúce?

S Nikinkom je veselo

S Nikinkom býva často naozaj sranda.
Vtedy, keď  poobede viac ako hodinu času strávi v posteli tým, že sa ma snaží presvedčiť, že spať sa mu naozaj nechce, a následne po mojom ústupku zaspí  v izbe na zemi medvedím spánkom.

Vtedy, keď mu spadnú tepláky po tom, ako si rozviaže šnúrku na nich a spokojne sa tak prechádza po izbe.

 A na moju otázku, čo to prepánakráľa spravil, mi venuje pár vyškerených ksichtov.

 Apropo už dlhšie pozorujem trend  výrobcov odevov prispôsobovať výrobu rastúcemu percentu detskej populácie trpiacej obezitou. (a čo potom my priemerne štíhli, zdravo a dobre vyzerajúci)

Vtedy, keď si napriek svojej stratenosti vo svete plnom veľkých, nenásytných a tých s pohnutými hodnotami, nájde svoju usmievavú, tichú a skromnú kamarátku.

Vtedy, keď jeho snaha o dôležitosť a vážnosť dopadne celkom komicky.

Aj vtedy, keď sa to nakoniec vydarí :)

Vtedy, keď po čase objaví svoje dudky, a dá sa s nimi na útek.

 Aj vtedy, keď pri mojej otázke, či mu ich naozaj treba, vystrúha trpiteľský výraz vytvárajúci dojem, že mu, chúďatku, nikdy nič nechcem dovoliť.

Alebo vtedy, keď veškerú moju snahu o zábavu alebo zmysluplné a poučné aktivity absolútne pochová jasným gestom, na čo má práve chuť :D

Aj to sú tie chvíľky, ktoré držia človeka pri zdravom rozume a dávajú nádej, pretože pripomínajú bežné zdravé dieťa (teda to, po čom človek- matka nikdy neprestane túžiť) 

Vďaka

Vďaka za jeho dobrú náladu.

 Za jeho úsmevy

 Pozitívnu energiu, ktorá z neho srší

Šťastie, ktoré je úprimné

 Pokoj, ktorý hreje

 a ukľudňuje aj mňa

... za to, že príde vždy v momente, keď je tak potrebný... v tej správnej chvíli lieči, dáva zmysel a dvíha zo zeme.

Túlivček vyberavý

 Nikinko je tvor túlivý. Je to jedna z jeho najsilnejších potrieb. Nie je mu ale jedno, kto bude jeho obeťou.

 Opýtala som sa ho: " Nikinko, ľúbiš Lucku?" 
A toto bola odpoveď...

Drobnôstky- novôstky

Podelím sa s vami o moje radosti, aj keď len drobnosti. 

Niki sa stále nevie postaviť sám v priestore. Párkrát sa mu už pred časom podarilo zohnúť sa po niečo ležiace na zemi a znovu sa postaviť. Už pár týždňov to ale robí pravidelne.

 Je to silák, vyberá si aj ťažké predmety, a občas s nimi od radosti predvádza vzpieračskú šou - dvíha ich nad hlavu a spokojne sa pri tom pochechtáva :)

Taký posilnený si občas rád prečíta knižku. Medzi najobľúbenejšie uňho patria stále tie zvukové. Novinkou je, že tlačidlá na nej stláča cielene a používa na to len jeden prštek. 

Najprekvapujúcejšou novinkou sú asi Nikinkove schodo-kroky pokroky. Prechádzky von nezvládame. Nemilosrdné mrazy panujúce u nás, ktoré v piatok 3.2. vyvrcholili -22 stupňovou teplotou cez deň, nám to vlastne absolútne znemožňujú.
Denne ale predsa len absolvujeme povinné výjazdy s cieľom zohriať nášho Bleska Mc Orosha aspoň pol hodinovou súvislou jazdou, ktorú zvykneme zakončiť návštevou hypermarketu.
Niki má po návrate problém prejsť po svojich aj úsek od auta do vchodu (čo je naozaj kúsok) a musím ho niesť na rukách.
O to šokujúcejšie potom pôsobí jeho mimoriadna chuť zdolávať schody bez pomoci. Prihliadnuc na fakt, že kvôli nepríjemnej zime nutné vrstvy oblečenia pôsobia ako slušný skafander sťažujúci pohyb, to pre mňa bol naozaj neuveriteľný pohľad.

Keďže vnútri vo vchode je pomerne teplo, rozhodla som sa mu odľahčiť aspoň o bundu.

Maminkina ruka bola preventívne v strehu a vždy pripravená pomôcť a zachrániť.

 Tých 8 schodov bolo naozaj dlhých

  Niki stúpal pomaly a rozvážne. Každý krok a pohyb si radšej dvakrát odmeral.

A nakoniec to zvládol :)
Po kom je len taký šikovný... ? :D