Raňajky, obed aj večera

 Jeho úsmevy.

 Zasýtia, dodajú silu, energiu.

 Majú tie najideálnejšie výživové hodnoty.

Vhodné servírovať pri teplote aspoň 10 stupňov s trochou slnka.

 Ako prílohy je možné použiť jazdu autom, vláčik križujúci nám cestu, rozľahlé námestie... čokoľvek, čo zvýrazní chuť úsmevu :)

 Potom stačí už len vychutnávať...

 ...vychutnávať...

 ...vychutnávať...

 ... a vychutnávať.

 Dobrú chuť

 Presne toto menu, so všetkými tými prílohami, mi tak veľmi chýbalo!

 Moja túžba vidieť sneh, by zniesla byť už navždy upokojená výhradne pri pohľade na romanticky zasnežený vrchol Choča vypínajúci sa nad našim mestom.

Ale nekazme si chuť, nereálnymi túžbami...

Nielen o výťahu, dverách a strihaní ... alebo poROZUMenie

 Tak veľmi sa za posledný pol rok zmenil. Trošku zvážnel, nie v zlom slova zmysle, stále je to veľký optimista. Mení sa však na takého hĺbavého mudrlanta.

 Jeho reakcie sa zmenili, hodne vydrží počúvať a hoci jeho reakcie stále nie sú slovné, zdajú sa mi stále viac "k veci".

 Nedávno sme po dlhom čase stretli kamarátku. Pozrela sa na Nikinka a svojou hláškou, že má v tvári mimoriadne presvedčivý inteligentný výzor, potvrdila moju domnienku z posledných mesiacov.

 Rozumie. Donedávna som si to, napriek okoliu, myslela. Dnes som o tom presvedčená.
Nikinko na moju výzvu nastúpi do výťahu, aj z neho vystúpi. Kráča k dverám, keď poviem, že "ideme tata" . Keď poviem, že mu idem nachystať raňajky/obed, pre neho proste "ham", automaticky mi ide pomáhať do kuchyne. Pri obliekaní a vyzliekaní mi pomáha - na výzvu zdvihne ruky, potlačí ruku do rukáva, zdvihne nôžky, posadí sa aj postaví.

 Na moje milé požiadanie mi dokonca začal podávať predmety. Zatiaľ to funguje len na to, čo aktuálne drží v ruke. Super účinné je to vo chvíli, keď sa mu podarí uloviť niečo, čo zrovna moc nepatrí do jeho rúk. Milo sa na neho usmejem, a opakovane ho vyzývam, aby mi priniesol ukázať, čo za nádheru to má v rukách. Prosím ho, aby mi to dal, aj ja sa chcem predsa potešiť :) A on kráčajúc mi v ústrety so širokým úsmevom na tvári, a s túžbou podeliť sa o radosť z úlovku s maminkou, mi danú vec skutočne podá. Kvôli jeho motorike to nie je dokonalé, občas má problém s odhadom vzdialenosti, ale väčšinou pustí predmet z rúčky úspešne nad mojou dlaňou. A z môjho následného  nadšenia sa aj on úprimne teší. 

 Pred pár dňami na naozaj prekvapil. Vracajúc sa z hyperprechádzky (dúfam že z jednej z posledných tejto sezóny), som ho kúsok od auta do vchodu musela odniesť. Vonku sa akurát rozpršalo a riadne rozfúkalo, a to je pre Nikiho neznesiteľná kombinácia. Ochotne zaboril svoju tvár do môjho ramena a nechal sa odniesť (niežeby sa noseniu niekedy bránil). Ja sa zas netajím tým, že sa na túto činnosť už necítim, Niki je poriadne ťažký. Po zájdení do bezpečia pred počasím som ho hneď položila na zem a bezmyšlienkovite som mu povedala, aby šiel otvoriť dvere, pričom som ho na ne nasmerovala. On sa ale otočil späť ku mne, chvíľu na mňa pozeral a potom sa predral za mňa a ťahal kľučku na dverách, ktorými sme práve vošli dnu do vchodu. Podobne bezmyšlienkovite som mu povedala, že nie tieto ale tie druhé. Znovu som ho na ne nasmerovala a upriamila na ne aj jeho zrak.

 Až keď sa suverénne vybral ku nim a snažil sa ich otvoriť, uvedomila som si tú krásnu chvíľu. Pretože presne toto sú tie chvíle, ktoré považujem za malé zázraky. Tieto záblesky mi dávajú nádej a presvedčenie, že všetko bude lepšie. A fakt, že sa výskyt tých zábleskov zhusťuje, je pre mňa nádherný pocit.

Podobné prekvapenie som zažila v súvislosti s Nikinkovou bujnou hrivou. Už dlhšiu dobu som ho strihala výhradne sama doma, osobitým spôsobom, ktorý bol pre nás ale prijateľný kvôli Nikiho strachu, až panike pri tomto nutnom úkone. Po dlhom čase som si trúfla na návštevu kaderníctva.
S malou dušičkou som ešte po príchode oznámila ochotnej "tete strihačke", že je možné aj to, že z toho nič nebude. Svojim milým a neodbitným prístupom ma posmeľovala. Niki sa napriek utešovaniu skutočne bál. Šikovná "strihacia teta" ale vymyslela fintu s malou vlasatou bábikou, ktorej už značnú časť porastu zjavne zlikvidovala na ukážku pri iných deťoch. O účinku na môjho ustráchaného syna som síce nebola presvedčená, ale divadielko to bolo celkom pekné a pre Nikiho zjavne zaujímavé, lebo ho bez mihnutia oka pozoroval a počúval, a vyzeral pritom naozaj sústredene.

 A on, napriek evidentnému strachu, ktorý prejavoval silným držaním mojich rúk tzv. spôsobom do modra :D, hrdinsky sedel bez pohnutia, bez muknutia, či pípnutia, bez krútenia hlavou, bez snahy rukami zabrániť tej nepríjemnej procedúre, alebo rovno utiecť.  Len sem-tam jemne pokrčil plecami.

 Hneď ako teta strihačka vyslovila ´koniec´, dieťatko rýchlym skokom zoskočilo zo stoličky. Že to zvládneme takto krásne by som si netrúfla ani dúfať.
Vtipný bol ešte moment, keď sa už oblečený a na odchod pripravený Niki rozhodol ísť ešte utešiť svoju spolutrpiteľku ostrihanú bábiku. Sám sa vybral späť k inkriminovanej stoličke, blízko ktorej sedela aj kamoška-bábika, trošku jej pošteklil očko, vtisol jej na jej gumenú tvár pusu a niečo láskyplne zamumlal. Už niekoľkýkrát sa mi potvrdilo, že empatii ho učiť naozaj nemusím, zvláda ju bravúrne.

Konečne

Názov je veľavravný. Jediné slovo, ktoré mi napadlo v súvislosti s týmito fotkami. Sú zo soboty, kedy sa aj v našom severnom kraji výrazne oteplilo. Znamenalo to rapídne topenie megakôp snehu, takmer všadestojacu vodu, ale aj našu prechádzku na dennom svetle! Konečne!

 Veľmi sme sa tešili.

 Za svoju prechádzkovú destináciu sme si vybrali  asi jediné miesto, ktoré bolo celú zimu poctivo obstarávané, a kde sa následkom topenia netvorili hotové jazerá, pretože voda má kam odtekať.

 Naše námestie, ktoré len nedávno "utrpelo" rekonštrukciu. 

 Aj na ňom je ale vidieť, že slnko sa bude musieť ešte poriadne zapotiť, kým  zlikviduje všetky hrôzy zimy.

 Späť k našej prechádzke - bolo to úžasné!

 Vlastne to bolo ešte lepšie.

 Ten pocit podobať sa zas, po takej dlhej dobe, obyčajným ľuďom, aj keď len 20 minút.

 Ťažko vybrať slová, ktoré by dostatočne vystihli môj pocit , a zároveň pri tom nepôsobiť pološialene.

 Takže radšej nechám hovoriť fotky.

 Nikiho radosť a nadšenie mi našepkáva, že  nie som jediná vyčerpaná zimou.

 Zúfalá, vynervovaná, extrémne chronicky bez energie.

 Bol taký spokojný , a celú dobu usmiaty :)

 Som vďačná, že vďaka nemu môžem zažívať aj nový pocit- neopísateľnú radosť z odhrnutého chodníka, po ktorom sa Niki môže poprechádzať.

  Rovnako neopísateľne obrovskú úľavu.

Aj keď dni ako tento ešte nie sú každodennou realitou, skôr prvými závanmi jari.

 Do zjarenia všetkým našim slniečkam :)

O psíkovi, ktorý nerozpráva

Tento rok nám to nestihlo nič zmariť a mohli sme sa zúčastniť škôlkárskeho karnevalu.

Hoci už na vlaňajší karneval chystaná maska medzičasom stratila svoju príznačnosť - Niki už nechodí po štyroch - tešili sme sa. Odkedy moje verné psíčatko preferuje presúvanie sa po zadných, je pre neho návšteva rôznych miest celkom novým zážitkom. Svet vyzerá z tejto perspektívy úplne inak a je tiež príliš veľký na to, aby nám za tú chvíľu jeho skúmania stihol zovšednieť.
Bola som preto veľmi zvedavá ako si toto popoludnie užije.

Zároveň ma prepadali dôvodné obavy z toho, ako bude zvládať neustály hluk, chaos a dav ľudí na pomerne malej ploche.
Boli sme pripravení odísť prakticky v ktorejkoľvek chvíli.

A ono nakoniec nebolo treba.
Niki sa síce nezaradil ku kope detí, ktorá sa spolu do rytmu hudby divoko bavila, ale bol v pohode.
Zachoval si dobrú náladu a zábavu si užil po svojom.

Boli to pre neho necelé tri hodiny takmer neustáleho chodenia, pozorovania, skúmania, obdivovania masiek, a znovu chodenia a chodenia. Super bolo, že keď mu hlasná hudba alebo čokoľvek iné začalo vadiť, jednoducho sa sám pobral do kľudnejších zákulisných častí.

Zakaždým ho však nanovo premohla zvedavosť a svojským spôsobom si naozaj užíval.

Celkom zaujímavý bol moment, keď sa môjmu psíkovi prihovorila usmievavá pani. Chcela od neho vyzvedieť, za čo je prezlečený. Na jeho mlčanie mi venovala prekvapený pohľad. Nenapadlo mi vtedy nič zmysluplnejšie , tak zo mňa vypadlo strohé, ale výstižné:  "Psíky predsa nerozprávajú"
 Ono v danom momente nebol čas, príležitosť ani podmienky na nejaké obšírnejšie vysvetľovanie...
Zrejme ma v tej chvíli považovala za blázna. Ale na to som si už dávno zvykla.
A vlastne, ak byť bláznom znamená zažívať skutočné šťastie tam, kde iní vidia utrpenie, túžim ostať bláznom naveky :)