Zrazu sa ale dieťatko zatne v jasnom geste, že už má toho dosť. Domov nám ale chýba už len kúsoček, a tak je čas vytiahnuť z batôžka kúzelne pôsobiacu motiváciu- tyčinky.
Funguje- ako vždy. Niki pri vidine slanej pochúťky opakovane zozbiera sily na pár krokov. V jednom momente so mnou ale vypiekol a tyčiniek si nabral za plné hrste, veď čo sa bude namáhať vždy len pre jednu... A tak chvíľu stojíme na mieste a čakám kým malému mudrlantovi dôjdu zásoby v hrstiach. Spoza môjho chrbta sa ozve veselé " ahoooooj Nikinko" - bola to kamarátka zo škôlky. V tom sa malému chlapovi nekontrolovane podlomia nohy a padá na kolená, ale ani v tejto polohe ešte zjavne nenašiel stabilitu a tak padá ďalej.
Zbieram dieťatko zo zeme, zľaknutá kontrolujem kvapku krvi na pravom obočí a zároveň zadržiavam smiech. Jeho pád bol totiž skutočne impozantný! Vlastne by som to ani nenazývala pádom. Udialo sa to síce veľmi rýchlo, ale bolo to skôr také jemné opretie sa hlavičkou o zem. V sekunde sa zamýšľam prečo hlavičkou, no hneď mi to došlo. Veď hrste boli ešte stále poloplné tyčiniek! A jedlo sa na zem predsa nehádže.... jedlo je predsa Nikinkova pasia, koníček , absolútna láska!
Utieram Nikinkovi kvapku krvi z obočia; zisťujem, že je to našťastie len malá oškreninka; a musím sa smiať na Nikinkovom láskyplnom zvieraní tyčiniek v rukách. Po pár vzlykoch z nich znovu schuti odhrýza, ten kúsok domov ho ale už nesiem na rukách.
Doma pri dezinfekcii tejto mini ranky len jemne skriví pusu naopak, inak to zvláda hrdinsky...
Príspevky
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára