Bojkot? (224/365)

Nikinko býva tradične po celom dni patrične unavený. Ani sa nečudujem. Zvlášť od času, čo sa začal úspešne presúvať po svojich zadných , nemá pokoja a trávi touto Bohu milou aktivitou väčšiu časť dňa. Doma, vonku, všade.Tomu ma samozrejme po pár ročnej čakačke na tento zázrak úprimne teším.
Aj napriek svojej únave mi  ale už vo februári odľahčil aspoň posledné večerné vzpieranie a do postele sa rozhodol vyliezť si sám. Odvtedy to praktizoval denne, dokonca s radosťou a evidentnou úľavou preukázanou hlasným posledným povzdychom dňa. (dôkaz po kliknutí sem )

Posledné asi tri týždne (alebo viac?) sa ale niečo udialo. Netuším čo. Spôsobilo to, že Niki sa rozhodol, že sa zrazu do svojej postele nevyšplhá. Celkom zjavne to neurobí zo zásady. Môžem ho prosiť, lákať, motivovať, prehovárať.  Nie. Často dokonca keď mu pomôžem tým, že mu vyložím na postel jedno kolienko ja, sám si ho zošuchne znovu späť na zem. Ak zvolím cestu čakania, a ´akože´ ignorácie , dieťatko spokojne čaká so mnou. Len tak pri tej posteli stojí a vyzývavo na mňa pozerá. Ak som vytrvalá a odolávam jeho pohľadom dlhšiu dobu, on  - už unavený zo státia na mieste- sa o posteľ kľudne aj oprie. Neprestáva ale na mňa túžobne pozerať.

A ja čakám, či si to predsa len nerozmyslí  a počas toho rozmýšľam, prečo to tak zrazu robí. Určite nieje unavený natoľko, aby svoju ctenú ritku nezvládol dopraviť do pohodlia postele.
A dieťatko čaká so mnou, či na mňa? A neprestáva ma svojim pohľadom volať a prosiť.

Ja už tomu ksichtíku odolávam len s ťažkosťami, ale ešte sa na chvíľku zamyslím. Nespomínam si  na nič potencionálne traumatizujúce spojené s posteľou  alebo ukladaním na spánok z posledného obdobia. Napadá mi len súvislosť s obdobím, ktoré momentálne prežíva. "Bez maminky ani na krok!" sa stalo jeho krédom. Nechce sa odo mňa vzdialiť. Doteraz mu to problém nerobilo. Vonku pri prechádzke bol schopný chytiť za ruku aj prvýkrát videného okoloidúceho  a vybrať sa s ním do diaľav bez jediného obzretia sa za maminkou. Teraz ale odo mňa neodíde ani s inak dobre známymi ľuďmi. Navyše má potrebu preukazovať mi náruživo lásku svojimi jedinečnými bozkami naozaj veľakrát denne. Pri každom samostatnom kroku sa za mnou obzerá a ďalej kráča len vďaka mojim neustálym povzbudeniam, že môže ísť aj sám. Často sa ale po piatich krokoch šikovne otočí a vráti ku mne, aby ma chytil za ruku a svojim úsmevom ma láka na malú prechádzku.
Opustím svoje myšlienky a znovu sa zahľadím na môjho ešte stále vyčkávajúceho anjela :)

Znovu vyhral. V trpezlivosti mám čo doháňať, aby som sa dostala aspoň na polovičnú úroveň svojho syna! Pomôžem môjmu maminkozávislákovi do postele a svoj malý smútok z krpcovho bojkotu uzavriem ako ďalšiu jeho túžbu prežiť aj túto chvíľu so mnou. A dúfam, že keď sa dostatočne presvedčí, že ho ľúbim, som tu stále a od takého verného chlapa sa vonkoncom nechystám odísť, že ho to zas raz prejde a rozhodne sa znovu viac osamostatniť.
Vlastne som rada a vďačná aj za toto krásne obdobie- toľko úprimných pusiniek, koľko sa mi denne dostane, by niekto túžil vyzbierať za celý rok.