O (zatiaľ) neprekonanom strachu

Niki už dokáže celkom slušne sám kráčať. Aspoň pár krôčkov. Väčšinou však má potrebu sa niečoho držať. Kým môže a má čoho , tak sa nepustí a radšej sa hodí na zadok-ako aj v tomto videjku. Teda hlavne, keď sa ho snažím volať a natočiť.... to už vôbec. Často keď vykročí sám a úspešne spraví pár krokov je to vo chvíľach, keď sa napríklad hrá sám; no hlavne si ho nesmiem všímať. Aj keď si idem oči vyškúliť čo mi nenápadne ubiehajú na neho a v srdci jasám pri pohľade na tie krásne krôčky!!!! Ale nesmiem mu to dať najavo nejakou mojou extrémnou radosťou alebo prílišnou pozornosťou. Paradoxne to u nás vôbec nemá efekt motivačný , skôr naopak. A tak len potichu pozorujem ten malý zázrak, ktorý sa udial! Presne taký, o aký som dlho prosila. A tak teraz prosím o ďalší a verím, že sa zas udeje. Možno o mesiac, možno o rok... chce to čas.







Ako dôkaz Nikinkových schopností pripájam ešte jedno videjko, ktoré vzniklo už v marci tohto roku. Nikinko tak pekne kráčal už asi desiatykrát za párkami (jedlo je jedna úžasne fungujúca motivácia)
Keďže video je natáčané na výšku a nepodarilo sa mi otočiť v žiadnom programe správne , oprite si pohodlne ľavé líčko o rameno ;-) Tiež kvalita nie je nič moc- je to z mobilu a večer za umelého svetla, ale to podstatné tam vidno :)




Teraz keď som si to znovu pozrela, vyzerá to, akoby som ho zozadu držala. Fakt ale je, že som asi 10 cm za jeho chrbátikom držala ruku ako takú poistku, ale vôbec som sa ho nedotýkala. Išiel úplne sám a bolo to také nádhernéééééééé!