Na pohľad druhý je už často "veľký chlapec , a fuj aký škaredý s dudlom", má sa hanbiť, lebo sa nechá nosiť maminkou, prípadne je "zlý, lebo plače"- keď pri záchvate vydáva nie celkom charakterizovateľné zvuky podobné mrnkaniu. To samozrejme pre cudzích ľudí, ktorí nás/ ho nepoznajú, ktorých denne stretávame v lekárni, obchodoch, na ulici.
Trvalo mi istú chvíľu, kým som sa naučila na podobné umravňujúce hlášky na adresu môjho syna reagovať. Dnes ich beriem ako súčasť nášho pestrého života, a aj keď ma niektoré originálne a vyberané vedia občas vytočiť, môžem povedať, že väčšinou ostane zahanbená druhá strana. Dala som si totiž za cieľ ukázať môjmu dieťaťu svet, ale aj ukázať moje dieťa svetu. Veď ak sa vďaka tomu naučí väčšej tolerancii aspoň jeden človek, má to zmysel.
Čo ale nezvládam a mám tiež pocit, že nie je v mojich silách zmeniť, je ignorácia. Tá ma veľmi bolí. Myslím, že toto správanie alebo skôr nesprávanie voči Nikinkovi zaujmú často skôr tí vnímavejší ľudia, ktorí si hneď všimnú, že je Niki iné dieťatko, ktorého hlavným problémom nie je rozmaznanosť či nevychovanosť. Zrejme nevedia ako k nemu pristupovať, a tak si proste vyberú tú najjednoduchšiu cestu- ignoráciu.
Ako veľmi ale bolí, keď si tento spôsob zvolia členovia rodiny (nemyslím tú najbližšiu) Aké pocity mnou lomcujú na rodinnej seanse, kde sa týchto "ignorantov" zbehne hŕstka, sa ani nedá vyjadriť slovami.
Nie netvrdím a ani nechcem, aby sa točil svet okolo môjho dieťaťa. Ale myslím , že je jednoduché a úplne prirodzené prihovoriť sa malému dieťaťu.
Stačilo by to skúsiť raz- dva razy a rýchlo by si všimli aj to, že napriek tomu, že je iný, je to stále len dieťa.
Dieťa, ktoré má rado spoločnosť, usmievavých ľudí. Dieťa, ktoré sa teší zo života často krajšie a úprimnejšie ako tie zdravé, tie bez chyby. Dieťa, ktoré na akciu vie poskytnúť reakciu; aj keď nie presne takú, akú by človek vzhľadom na jeho vek očakával. Dieťa, ktoré aj na otázku "ako sa máš?" dokáže odpovedať, len ho treba počúvať nie len ušami. Dieťa, ktoré dokáže dať neuveriteľne veľa, len ho treba prestať vnímať hlavou, a skúsiť to radšej srdcom.
O čo krajšie a vzácnejšie je potom zistenie, že niekto to dokáže. Aj napriek tomu, že nemal zatiaľ veľa príležitostí na spoznávanie. Niekto, kto pochopil, že opýtať sa nebolí, a odpovede príjma, bez zbytočného vysvetľovania.
Ten, čo jednoducho porozumie
Príspevky
Dobry den. Ti lide, kteri se nedovedou kontaktovat s Vasim chlapcem, otazka je, jaky je jejich vztah k detem celkove. Asi maji problem i tam. Mam pocit, ze lide kteri maji radi deti, a to opravdu, nemaji problem kontaktu s ditetem, at uz ma hendikep jakykoliv. Na Vas blog jsem narazila nedavno, a setkala jsem se s postojem ktery popisujete nekolikrat, a bylo to vzdy v pripade ze ten dotycny neunesl "tihu situace" a jako pstros schoval hlavu do pisku. Nebylo to ze by byli zli, ale proste to nezvladli. Nezastavam se Vasich pribuznych, jen mi tento pohled trosku ulevil. Jarka
OdpovedaťOdstrániťZdravím Jarka, je mi jasné, že títo ľudia proste nevedia ako na to. Ale v mojom okolí nejde o ľudí ktorí by mali problém s deťmi všeobecne - skôr naopak. A práve preto ma to tak zraňuje, a na to som sa snažila poukázať, vonkoncom som tým nechcela povedať, že by tí ľudia boli zlí. Toto je niečo, čo v sebe dusím už dosť dlho a práve teraz som sa rozhodla to vypustiť. Hádam sa to nikoho nedotkne
OdpovedaťOdstrániťJe to prece Vas blog, a muzete si psat co chcete.:-) A frustrace ven musi. At uz si druzi mysli co chteji. Urcite jsem to nepochopila tak ze Vy pisete o nekom ze je zly. Spis ja mam nekdy tendence takovym zpusobem podobny typ lidi videt. A to co jsem Vam napsala bylo spise ve smyslu pokusu Vas uklidnit, ze "to vlastne tak horke neni" abyste se tim trapila. Pokud ti lide s ostatnimi detmi problem nemaji a Vaseho maleho ignoruji... pak to pekne neni, no ale at si trhnou nohou :-).Do hlavy jim nikdo nevidi, a proc zvolili ignoraci, kdo vi.Mozna si mysli, ze oni by peci o hendikepovane ditko nezvladli. U nas tyhle rodinne seance byvaji tak jednou dvakrat do roka. Takze frekvence "srazky z volem" ze minimalizuje. :-) Jarka
OdpovedaťOdstrániťVeronika, napísala si to Vaše socializovanie veľmi pekne, aj keď určite k tomu peknému nerátam ignorácia najbližších. Priklonila by som sa k Jarkinmu názoru - proste to nebrať príliš vážne, aj keď to určite zabolelo. Ja mám tiež občas tak vo vnútri trochu výhrady, ako nášho malého vníma naša najbližšia rodina. Nesnažím sa tým ale trápiť, lebo psychickú silu si šetrím na tie dôležitejšie veci.
OdpovedaťOdstrániťPrajem veľa zdaru a trojkolka je stále No.1. :o)
neďakuj,tento malý krásny tvor je jediný na svete, ktorý ti neposkytne spätnú väzbu s pretvárkou s cieľom niečo dosiahnuť.Je prirodzený a na nič sa nehrá,je proste totálne úprimný,inak to ani nevie.
OdpovedaťOdstrániťMimochodom to pozvanie na návštevu stále platí,radi vás uvidíme