Stránky


Človek má právo pozerať na druhého zhora len vtedy, keď mu chce pomôcť vstať ( Gabriel Garcia Marquez)

utorok 1. marca 2011

Anestéza (80/365)

Moje spomínané nočné čakanie našťastie netrvalo dlho. Bolo také zvláštne. Fyzicky ma ubíjalo, pretože poloha ktorá mi ostávala ako jediná možná na výber  (popri Nikinkovom telíčku spokojne sa rozvaľujúcom na posteli ) mi spôsobovala bolesť snáď úplne všetkého. Ale neopísateľne ma ukľudňoval Nikinkov hlboký dych, a jeho rúčka, aj počas spánku takmer neustále kontrolujúca moju prítomnosť, mi pripomínala moju úlohu na tomto svete.
A prišla piata hodina ranná a my sme mali budíček kvôli liekom. Nebolo jednoduché zabezpečiť , aby ich prehltol bezpečne všetky a použiť pritom minimálne množstvo tekutiny- ideálne jednu polievkovú lyžicu ako mi bolo vysvetlené.
Po prekvapivo úspešnom splnení tejto neľahkej úlohy ma oblialo teplo a veľmi zvláštny pocit. Všimla som si, že Nikinko ešte predchvíľou sa na mňa hnevajúci kvôli liekom, sa na mňa zrazu usmieva. Vzala som si ho do náruče a zrazu to prišlo, celkom samé - spánok.
Ďalší budíček sa konal o siedmej. Vstala som zázračne oddýchnutá a naplnená energiou akoby môj spánok trval aspoň  10 hodín.
Následne sa konali nejaké tie každodenné odbery. Nikinkove rúčky už vyzerajú ako sito :(  No on znovu, ako by sa ani nechumelilo , nejako odignoroval tých 7 skúmaviek striedajúcich sa pod ihlou trčiacou z jeho ruky, a sústredil svoju pozornosť a energiu na snahu dostať sa ku klávesnici od počítača, ktorú mal nadohľad a nesmierne ho lákala. Niekoľko minút obdivných pochvál na adresu môjho hrdinského syna, ktorý znovu nevyronil ani slzičku prešlo rýchlo. A mohli sme sa nachystať na anestézu. Niki vyfasoval ešte alergickú prípravu- nejaké tie silné antihistaminiká , ktorá mali uňho potlačiť prípadné reakcie na kontrastné látky, ktoré sú nevyhnutné pri vyšetrení MRI. Už po nich ostal mierne oťapený, aj keď veselý a čulý zároveň. Celé to vyvolávalo dojem, že si čuchol niečoho čo nemal :D
Presun na pracovisko MRI bol veľmi rýchly a nejaký chaotický ; následné privítanie, uspanie malého , vysvetľovanie a vyháňanie mňa na chodbu som vnímala akosi polovičate. Pamätám si ale jasne vetu "zájdite si zatiaľ na kávu alebo do bufetu alebo tak..."  Pomyslela som si v tej chvíli svoje, zosunula sa do pohodlného kresla a mysľou som bola ktoviekde. Pamätám si z toho trištvrtehodinového čakania akurát strašný hluk a strašnú zimu.
Presun späť bol podobne rýchly a až na izbe som sa vrátila do reality. Pocit vďaky a úľavy mi zrazu paradoxne spustil potoky sĺz. Pri pohľade na Nikinka veľmi pomaly sa preberajúceho z anestézy, mnou lomcovali pocity, ktoré ani teraz neviem pomenovať


Zrazu som vedela, že bude dobre... že veci sa dejú presne tak , ako sa majú diať.

2 komentáre:

  1. Moc držím palce Nikinkovi i tobě, abyste byli zase brzo doma a hlavně, aby se podobné záchvaty a výlety už neopakovaly!!! Myslím na vás! Lucka s Ninuškou

    OdpovedaťOdstrániť
  2. Tak už to máte za sebou. Snáď sa už konečne všetko vyvinie tak, aby ste mohli ísť konečne domov. Musíš byť neskutočne unavená. Poznám postele na tom oddelení a takáto noc čaká na konci marca aj nás. Mám z toho obavy, aj keď sme to už raz absolvovali (alebo práve preto?).

    Vonku je tieto dni úplne nádherne a určite aj vás to už láka von. :o)

    Zuzana a Maťo

    OdpovedaťOdstrániť