Milujem ovocie, ktoré občas prinesie moja neustála snaha o čosi...
Také, aké presne včera priniesla moja niekoľko týždňov trvajúca snaha naučiť Nikiho chodiť po schodoch bez mojej pomoci.
Už som ani nedúfala. Nikinka otravovali až rozčuľovali moje požiadavky a pokyny, aby sa neustále držal rúčkami priečok. V lepšom prípade sa neodbitne chytil mojej ruky a schody spokojne vyšiel spôsobom , na ktorý bol zvyknutý. V tom horšom sa do mojej ruky zúrivo zahryzol a zároveň odmietol ďalej kráčať, pričom sa buď driapal na moje ruky alebo sa naopak zosunul k zemi na znak absolútneho bojkotu. Mala som pocit, že mi vôbec nerozumie, ja som zas nerozumela jeho nepochopeniu a vznikali kvôli tomu medzi nami celkom pestré chvíľky napätia.
Ale včera.... sám od seba :)
Vychutnala som si tú chvíľu o to viac, že prišla práve v tento deň- povedzme, že nie príliš radostný piatok plný skôr tých nepríjemnejších povinností, akejsi zvláštnej pochmúrnej nálady; proste zdanlivo bezcieľny a vyčerpávajúci deň.
Vďaka za to vnuknutie alebo výčitku (?), ktorá ma ešte 18,30 večer vyhnala s dieťaťom na krátku prechádzku. Inak by som prišla o túto krásnu chvíľu a o skvelú chuť nového "ovocia" :)
Príspevky
hurááááá,hurááá,je to krásne,ako sa snaživo dvíha zo schodíka na schodík.Dúfam,že sa teda naučí na čo slúžia ruky!Nech žijú schody!A Nikinkova odvaha a nedbanlivá vytrvalosť!
OdpovedaťOdstrániť