Stále bol však nejaký roztržitý a vždy pripravený pomedzi jedenie schmatnúť akúkoľvek inú zaujímavosť, ktorá sa mu núkala na dosah, prípadne obrátiť svoju pozornosť na celkom iný cieľ alebo aj viacero cieľov naraz. Bolo preto nutné, aby sedel pri stole v špeciálnej stoličke, ktorej konštrukcia mu dovolí len minimálny pohyb. Ešte nutnejšie bolo odstrániť všetky potencionálne "rozptyľovače" z jeho zorného poľa, čo znamenalo vyčistiť všetko zo stola, ktorý sa tiahne popod okno na celú jednu šírku izby. Postupom času som si všímala, že ho prestávali vyrušovať predmety nadosah; a tak náš stôl zrazu zniesol pár večne zavadzajúcich vecí (ktoré vlastne ani nemajú svoje miesto a tak sa len presúvajú z jedného okraja stola na druhý) bez toho, aby ho malý "všehlodavec" okoštoval. Neskôr som postrehla dokonca aj to, že sa už nenechal vyrušiť ani zvukmi. A tak sa aj jeho čas, za ktorý zvládol napr. raňajky, skracoval. Zahĺbene sa sústredil na jedlo a na svoj cieľ- vyčistiť tanierik do poslednej omrvinky.
Pred pár dňami nesúc z kuchyne úhľadne na kocočky nakrájané a rovnomerne tanierik zdobiace raňajky, som zistila, že som hádam v dôsledku "ešteneprebratosti" akosi zabudla odstrániť pár prekážok, ktoré nám v našom skromnom príbytku každé ráno bránia dostať sa ku stolu. Tanierik s raňajkami som teda musela položiť inam a rýchlo ´preraziť´ cestičku k Nikinkovej jedálenskej časti. Keď sa mi to podarilo a s pocitom zadosťučinenia som sa otočila na hladoša s dobrou správou, že už bude konečne papať, ostala som milo prekvapená.
V tej mojej "ešteneprebratosti" som tanierik položila na detský stolík (alebo som ho tam položila preto, že inde nebolo miesto?) . To že je toto miesto Nikimu krásne nadosah mi bolo jasné, aj to že je každé ráno tak straaaaaašne hladný , žeby zaručene nevydržal čakať ďalších pár sekúnd. Čo ma prekvapilo bol fakt, že si k tomu stolíku sadol a ešte tak krásne!
Už fakt, že sám od seba bez donútenia a neustáleho napomínania sedí na stoličke, z ktorej sám dokáže vstať bol pre mňa v tej chvíli malým zázrakom. Sedenie ho hádam ako poloha mimoriadne otravuje. Pri doterajších pokusoch sedenia na bežnej stoličke napríklad pri papaní, moja snaha nežala veľký úspech. Dieťatko som v priebehu 5 minút "zatláčala" na stoličku aj 35krát a ono aj 36.krát vstalo ešte v tej istej sekunde. Mala som pocit, že je to uňho reflex. Špeciálna stolička je stále jediné miesto odkiaľ nevie sám odísť, aj preto sme ju doteraz uprednostňovali, nech si aspoň pri jedle posedí.
Teraz však už pár dní raňajkujeme po novom. Teším sa z toho ako krásne si Niki sám sadne. Teším sa, že sa nenechá ničím vyrušiť, krásne sa napapá, a je to neuveriteľné, ale celú dobu pri tom sedí! :) Hádam proste prišiel na to, že je to takto pohodlnejšie.
Príspevky
Gratulujeme k úžasným pokrokům!!
OdpovedaťOdstrániťĎakujemeeeee! :)
OdpovedaťOdstrániť