Nikinkov nový kamarát Falter

A tak sa stalo, že som konečne našla vhodné, nie moc vzdialené miesto a aj ľudí, ktorí sú ochotní nás s istou pravidelnosťou povoziť na jednom zo svojich koníkov :) S hippoterapiou sme sa prvýkrát stretli na liečebnom pobyte v Kováčovej v septembri 2008. Ako nápad sa mi to zdala super vec, už len po prečítanom množstve článkov aj osobných skúseností rôzneho spektra ľudí. A tak som sa odhodlala risknúť to s mojim drobcom. Aj keď prvých párkrát pôsobil skôr strnulo a dosť neisto , videla som, že je v skutočnosti na koníkovom chrbte úplne pokojný a "odovzdane" sa nechá vyvážať. Po pár dňoch sa to už zmenilo na pasiu. Niki bol taký šťastný a veselý! Nezabudol to pritom hlasno dávať najavo polovici dediny, a taktiež polovici lesného obyvateľstva, ktoré sa pri frekvenciách jeho pisku asi presťahovali pár kilákov ďalej :-D Po ročnej odmlke, sme jazdili na Iljovom chrbte zas v Kováčovej . Aj keď Niki polohovanie, alebo skôr snahu oň od hippoterapeutičky absolútne neznášal (načo ona počase rezignovala) som videla, že to má veľký význam.A to hlavne na jeho mentálny vývoj a psychiku. Zo dňa na deň som videla, že je pokojnejší, kľudnejší , otvorenejší, komunikatívnejší, začal sa prejavovať aj pred "cudzími" ľuďmi, a aj keď stále nerozpráva začal si v tom období dosť intenzívne brblať nejaké tie slabiky. Navyše to pôsobilo do istej miery samozrejme aj na jeho telesnú schránku - rovný chrbátik, oveľa lepšie rovnovážne reakcie, a naučil sa tam vtedy pekne kráčať s držaním len za 1 rúčku aj to veľmi zľahka. Nechcem to na 100 percent považovať za účinok hippoterapie, lebo na to určite mala vplyv aj oveľa intenzívnejšia rehabilitácia ako doma, a taktiež ostatné procedúry.Ale dovolím si v zmysle svojho presvedčenia tvrdiť, že to výraznou mierou prispelo k celkovému zlepšeniu. Po návrate domov z nášho druhého liečenia v Kováčovej ma čakal kolotoč iných povinností a z neho vyplývajúca celková únava a nechuť riešiť čokoľvek iné. Ale s príchodom jari som sa znovu zahryzla do myšlienky nedať koňom pokoj :) Brúzdaním po webe a obvolávaním rôznych majiteľov rančov, jazdiarní alebo proste jedného či dvoch koníkov som zabila dosť času. Ale stálo to zato. Na moju prosbu mi odpovedali kladne manželia Brienikovci z Dlhej nad Oravou, ktorí spolu vlastnia Jazdecký areál Húšť. http://www.jazdeckyareal.sk/ Tak sme si to všetko dohodli telefonicky a veľmi som sa tešila na nedeľu :) Tá nám síce moc nevyšla, lebo pršalo, ale snažili sa spraviť všetko preto, aby sme boli spokojní , tak nám sprístupnili halu. Na druhý a zatiaľ poslednýkrát, nám počasie vyšlo, (síce natesno, rozpršalo sa ako sme sadli do auta) a tak sme si užívali pekné prostredie , kde nás obklopovalo kopu pasúcich sa koníkov a tiež detí nadšených zo športového jazdenia, voltýže a podobne, ktoré tam práve čakali na začiatok svojho tréningu. Niki si za ten čas odmlky trochu odvykol. Síce bol pokojný, aj sa smial a tešil, ale akosi sa nechcel držať ručkami madiel. Preto si k nemu musel niekto sadnúť. Ale aj tak som mala skvelý pocit. Keď sme v ten deň prišli domov, prekvapil ma Nikinkov absolútne rovný chrbátik pri sedení :-O samozrejme príjemne. A hneď na druhý deň sa niekoľkokrát nebojácne postavil a vykročil - aj celkom úspešne- za niečím lákavým. :) Takže... myslím, že to celé má význam