Stránky


Človek má právo pozerať na druhého zhora len vtedy, keď mu chce pomôcť vstať ( Gabriel Garcia Marquez)

štvrtok 16. februára 2012

"Najlepšie počasie" v praxi alebo už nám sneží v hlavách

Pred pár dňami sibírske mrazy o čosi poľavili. Teplomer síce ukazoval -9, ale absolútne bezvetrie a žiarivé slnko vytvárali príjemnú pocitovú teplotu, ktorá ma povzbudila skúsiť zas po čase prechádzku vonku.
 Môj nápad sa nestretol ani so štipkou pochopenia.
 Srdcervúci rev som vydržala počúvať 5 minút.
 5 dlhých minút, počas ktorých sme sa zároveň pomaly presúvali späť tých 15 metrov, ktoré sme sa stihli vzdialiť.
O dva dni neskôr nás počasie príjemne šokovalo. Prívetivá nula a k tomu opäť bezvetrie. Spomenula som si na prvé nulové teploty v uplynulú jeseň. Drkotali sme zubami a po mimoriadne teplej jeseni  nadávali na zimu. Aké je len všetko relatívne! Pri rovnakej nule nám zrazu bolo teplo, až mal človek chuť rozopnúť si bundu. A rovnaká nula vyčarovala dobrú náladu, radosť zo závanu jari (hoci to malo od nej ešte ďaleko) a pri prechádzke široké úsmevy :)
To sa chodí v takom teplúčku  a po čistých chodníkoch...

Zdalo sa nám to ako sen, ktorý začal napĺňať našu túžbu po jari. Alebo to bol naozaj sen?
Pretože, keď sme sa včera ráno zobudili...
 Niki akoby tušiac ďalší vývoj tohto divočasia, už tradične obranne zavrel pred tou bielou pohromou oči.


 A on to bol ráno len začiatok.
Podvečer vracajúc sa z karnevalu v škôlke mali s už mierne upravenou nádielkou  čo robiť aj naše kolesá o priemere 30 cm.
Za týchto podmienok + neustále husté sneženie som sa , po náročne strávenom popoludní ani nepokúšala Nikinka nakaziť mojim detinsky úprimným nadšením z čarovnej zimy.
Nakoniec aj násilné vytrhnutie dieťatka z tepla a bezpečia, kvôli bezpečnejšiemu vytiahnutiu kočíka hore schodami, u neho vyvolali šok a miernu paniku. Moja požiadavka, aby postál pár sekúnd na nohách, bola v danej chvíli absurdne zbytočná. Našťastie máme stále jeden účinný liek- maminkinu náruč. Strach z tváre síce nevymazala, ale uvoľnila panický kŕč.
Dnešné ráno nás už nezaskočilo.  Neprestajné viac ako 24 hodinové husté sneženie nemohlo nemať podobné následky.

Niki sa k tej kope snehu postavil statočne. Neváhal starkého povzbudzovať v odpratávacej brigáde, aby sme s našim Bleskom Mc Oroshom mohli vyštartovať na smelú misiu  - Preži jazdu mestom
Napriek skutočne adrenalínovému zážitku sme to my aj Blesk prežili bez ujmy. Nikinka dokonca niektoré dramatické momenty náramne rozveselili... aspoň niekto sa bavil.

Či sa bavili aj susedia, ktorí si náhodou nezapamätali, kde presne je odparkované ich auto, si už netrúfam tipovať. Máme to my šťastie, že náš Blesk má svoje stále miestečko :D
Toľko zo správ o počasí...

A teraz vás pozývam prežiť so mnou radosť z našej dnešnej úspešne zvládnutej prechádzky.
Niki zas raz prekonal svoj strach a urputne bojoval s neupraveným terénom. Hoci to pre neho určite nebolo vôbec jednoduché, zotrval v tomto boji 3/4 hodiny a bol úplne úžasný!









1 komentár:

  1. Ty auta jsou dobrý. Nemám ráda zimu ani sníh, tak se Nikimu nedivím (ani Jendovi), když pláčou. Usměvavé fotky jsou nádherné.

    OdpovedaťOdstrániť