Sme doma.... ach :)

Po poslednom, pre mňa dosť deprimujúcom pobyte v Martine s Nikinkom, som tam šla tentokrát s veľkými obavami. Ale dopredu som si vravela, že horšie to byť asi už nemôže a tiež, že čo ma nezabije, to ma posilní. Veď pre Nikiho to podstúpim.
Asi je to tak, že vtedy, keď sa človek najviac obáva, to dopadne najlepšie. Potvrdilo sa mi to už niekoľkýkrát. Bolo mi super. Mám šťastie na ľudí :)
Odchádzalo sa mi veľmi ťažko, ale to všetci zainteresovaní vedia. Už je mi lepšie. Doma je predsa len doma, aj keď by som bola ochotná všetko oželieť ešte aspoň za pár dní s vami.
A tak si teraz robím dobrú náladu spomienkami. Na Lydku, ktorá mi tolerovala únosy jej malinkých chrumkavých chrústikov a počastovala ma "nadávkou" šidlo malé :D. Na Danku Maťu, ktorá ma denne ohurovala svojim širokým záberom vedomostí a všeobecného prehľadu a tiež "trefnými" odpoveďami na bezvýznamné a nezmyselné otázky. Na Katku, ktorá neustále sršala dobrou náladou a zasypávala nás vtipmi vždy aktuálne nadväzujúcimi na momentálne dianie. Navyše z nej sálala veľká duchovná múdrosť, ktorou ma tak trochu úspešne nakazila. Na tatka šmolka Jožka, ktorý to tam napriek všetkému s nami prežil, na jeho "takú u nás nehrali" , "také ste vy ženy" a podobné kultové vetičky, ale aj všetky úsmevné situácie vzniknuté zo snahy presadiť sa v čisto ženskom kolektíve :) Nemal to tam zrejme ľahké... Na Ivku a šoky, ktoré som jej nechtiac spôsobila; a jej obetavú hru s mojim krpcom zatiaľ čo ja som po náročnej noci tvrdo nekontrolovane zaspala počas dňa v herni plnej detí a hluku. Na Dankine " Veronika, prosím ťa, ty si taký technický typ... "
Tiež na Janku, ktorá nám dávala perličkový kúpeľ. Som veľmi rada, že som ju tam znovu videla, naposledy mi chýbala.
Na Ivetku, ktorá sa nás každé ráno opýtala ako sa nám spalo; pri pohľade na jej nádej v tvári som to po 3. noci aj vzdala so sťažnosťami na posteľ.
A samozrejme na Aďku, ktorá nás znovu naučila cvičiť a trochu nás naštartovala dopredu. Na jej budíček :) veľa veľa úsmevov, a vôbec všetky tie každodenné rozhovory, drobné gestá a obyčajné ľudské pochopenie, ktoré možno sama považuje za bežné a pre mňa boli také vzácne a dôležité!Ešte raz za to všetko ďakujem obaja vás s Nikinkom ľúbime

Ubezpečujem tých, čo mali úprimné obavy z môjho smútku, že som OK. Napokon žiadna kaša sa neje taká horúca aká sa varí. A Jožko, nie, nie je to až také zlé- každý máme naložené totiž len toľko, koľko unesieme , vieš? Len nás občas z nepochopiteľných príčin pochytí mylný pocit, že to nezvládame. A tak nachvíľu vypustíme ventil, aby sme sa zas na druhý deň vládali postaviť na nohy. Asi je to jednoducho potrebné.

Chýbate  mi, ale veď mňa sa nezbavíte.... "jmenuji se vtěrka a budu tady bydlet..." však Katka :)

Prvý pol deň doma som prežila nejako zvláštne- akoby bezmyšlienkovite, teraz ale pookrievam pri pohľade na moju posteľ - jedinú vec, po ktorej som priam zúfalo túžila. Dormeo totiž  robí divy :D
Už teraz sa teším, keď vás znovu všetkých uvidím :)