Sympatie či nadpriemerné EQ?

Ľudia sú kadejakí... padlo za posledné obdobie aj z mojich úst častejšie ako obvykle. Keď sa človek stretne a na určitú dobu , dá sa povedať žije s novými/cudzími ľuďmi , má tendenciu ich pozorovať a často aj hodnotiť, aj keď to nie je celkom správne. U mňa to nebolo inak. Po dostatočnom preskúmaní to zrazu prestanem riešiť a beriem tých ľudí takých, akí sú. So všetkým. Počiatočné oťukávanie je za nami a premkol ma pocit vnútornej pohody a dôvery voči tým ľuďom, po ktorých som ešte pred pár dňami nedôverčivo pokukávala.
V jedno ráno je však môj dobrý pocit zrazu preč. Mám akoby strach , na hrudi tlak, tažko sa mi dýcha a v hrdle mám hrču.  Niekto tu nie je a po krátkom zamyslení zisťujem, že mi veľmi chýba. Je to zvláštne. Popri rituáloch rannej rutiny sa pristihnem, že toho človeka hľadám a s každým ďalším utvrdením, že tu skutočne nie je, moja hrča v hrdle rastie.A tak ma to znovu núti k zamysleniu sa a rozboru, tentokrát svojej duše. Nechápem sa. Prečo sa zrazu tak strašne bojím, čoho?! Vyplýva môj stav len zo zvyku? .... alebo je to tým človiečikom, ktorého vlastne skoro nepoznám a napriek tomu ho mám veľmi rada... pretože hneď po príchode vie venovať krásny úsmev, ktorý mi pripadá úprimný; vie počúvať a potešiť druhého svojimi slovami, akoby vedel čo chce počuť; svojim vyrovnaným a vľúdnym výzorom a prístupom ma ukľudňuje, dodáva silu a povzbudzuje. Takých ľudí je málo, je potom ľahké si ich obľúbiť. Ale toto je ešte trochu viac ako len sympatie k človeku. A moje "naviazanie" na človeka sa vymyká racionálnym hodnotám. Žeby môj emocionálny kvocient prevyšoval inteligenčný? (Evka, donútila si ma k ďalšiemu zamysleniu; to mi nerob, potom budem moc múdra!)
Ak sa niečo deje mimo môjho očakávania, ako v toto ráno, cítim sa zrazu hrozne! Neviem sa zbaviť nervozity a myšlienok  prečo je to tak a čo sa stalo. Napriek tomu, že už viem čo je vo veci a prečo tu moja milovaná usmiata dušička nie je, to vo mne pretrváva ... až do chvíle, keď sa objaví vo dverách , ako inak s úsmevom :) Ja sa takmer roztekám úľavou, že je zas tu a všetko je v súlade s mojou zvláštnou "pohnutou" psychikou.
Po chvíli sa priznávam a odhaľujem svoje pocity. Tak trochu sa aj hanbím a rozmýšľam na koľko sa pozmenila jej mienka o mojej "normálnosti".
Až po istom čase som sa zamyslela, že môj nečakaný záchvat úprimnosti mohol vyznieť aj inak. Ja som ho však cítila ako vyznanie a vďaku človeku, ktorého si veľmi vážim a ktorý mi, asi ani netuší ako veľmi, pomáha.