Iba sen?

Alebo ako to celé začalo...

Akoby to bolo včera!

Ležím si na nemocničnom lôžku, a spolu s dvomi ďalšími „spolutrpiteľkami“ si užívame polohu dolu hlavou – nutné , a asi prvé opatrenie pri hroziacom predčasnom pôrode. Ležím si takto už dva týždne a premýšľam, že už by to lekári ani nemuseli odďaľovať. Už by som to chcela mať za sebou. Dieťatko podrástlo, aj ja sama sa už cítim pripravená. Navyše, veľmi som už túžila vidieť ten maličký zázrak, ktorý som milovala od prvej chvíle. Od chvíle kedy som si uvedomila, že je mojou súčasťou. Chcela som ho vidieť a najlepšie hneď. Keďže mi dochádzalo, že je to nereálne, skúšala som si ho predstaviť. Ako asi bude vyzerať? Tie predstavy ma vtedy tak pohltili, až som mala pocit, že snívam s otvorenými očami. Predo mnou sa zrazu dávala dokopy  podobizeň môjho milovaného chlapčeka. Vyfantazírovaná. Po dlhých dvoch týždňoch ležania, ma aj tieto myšlienky dokázali tak vyčerpať, že som nasledovala svoje spoluobývajúce nemocničnú izbu, a dala som si poludňajšieho šlofíka.

Sníval sa mi vtedy ten najživší sen aký si pamätám. Celkom jasne som v ňom videla seba s malým chlapcom. Nie s čerstvým voňajúcim bábätkom, ale s chlapcom. Hrali sme sa spolu. Sen bol krátky, ale naozaj veľmi živý a zvláštny. Po zobudení som si uvedomila, že som mierne vydesená. Nejako mi to celé nedochádzalo. Jediné nad čím som uvažovala či chlapec v sne bol môj syn. Zdalo sa mi zvláštne, že  sme sa spolu hrali, a on nepovedal ani slovo. Vlastne ani ja som nič nerozprávala. Tak som si pomyslela, že to bol asi „nemý sen“ , proste sen na spôsob nemých filmov. Utkvelo mi ale v pamäti, že chlapček to bol naozaj pekný, milý, usmievavý, a pomyslela som si, že keby tak vyzeral môj syn, bola by som naozaj hrdá.

Zvyšok dňa plynul rovnako ako tie ostatné. Čakajúc na  večeru, čakajúc na večernú vizitu, čakajúc na rad v sprche..... čakajúc. No neprestala som pritom myslieť na môj zvláštny sen.

Ráno zas čakajúc na vyšetrenie, čakajúc na vizitu. A zrazu to prišlo. „Ide sa rodiť, pobaľte si tašku“ oznámila mi stroho slúžiaca sestra medzi dverami. A ja preľaknutá, stojac ako stĺp verejného osvetlenia,som zo seba dostala len „ale ja nechcem“ .

O pár minút neskôr ma navštívila aj lekárka. Dozvedela som sa, že dieťatko má už slabšiu výživu, moja placenta je vraj prezretá a tak je jednoducho čas. Osobné veci som už ani nestihla pobaliť, niekto to za mňa zvládol a všetky mi ich doviezol  kam bolo treba. A ja pripravená po všetkých stránkach som teda mohla, napichaná „povzbudzovačmi“ aj „tlmičmi“ proti bolesti , rodiť.

Nikinko prišiel na svet 19. mája 17.55, bol to piatok. Vždy som mala rada piatky (asi každý ich má rád), ale od tej chvíle ich mám ešte radšej.

Jeho prítomnosť, krása, nevinnosť a v mojich očiach priam dokonalosť prehlušila úplne všetky moje dovtedajšie pocity, zážitky a prežitky. Plakala som, samozrejme šťastím. Nebo plakalo so mnou, ale o pár minút neskôr vyšlo slnko. Zdalo sa mi to v tej chvíli krásne symbolické. Teraz si to vysvetľujem konkrétnejšie- nebo nemohlo neplakať, keď mi na zem posielalo svojho anjela.A nemohlo mi krajšie prejaviť svoju milosť ako práve slnečnými lúčmi osvecujúcimi cez okno práve narodeného Nikinka.

 Môj anjelik tu bol od začiatku s jasným plánom, len nám to všetko dochádza nejako pomaly, postupne...

Dnes, práve dnes keď si dopodrobna spomínam na to všetko, spomenula som si po dlhom čase aj na môj zvláštny sen. A len dnes mi dochádza, že chlapec zo sna bol naozaj môj syn. Vyzeral presne ako Niki dnes!

Bol to len sen?

Viem, že nie. Nie, nenamýšľam si to. Niki vstúpil do našich životov pred piatimi rokmi, úplne ich zmenil. A za tú dobu sa stalo už veľa udalostí, ktoré mnohí nazývajú zvláštnymi, prípadne neuveriteľnými. Ja im vravím zázraky. Myslím, že tento sen bol len úplne prvou „zvláštnosťou“ z mnohých ďalších, ktoré pre mňa Pán prichystal.

Nemyslela som si, že niekedy vstúpi do môjho života, nemyslela som si, že takto razantne, a neodbitne. A zrazu je tu, vo všetkej svojej sile, aby zmenil môj život, aby zmenil mňa!